Moje články

Denná cesta autobusom. Vyberiem telefón a idem sa učiť slovíčka. Pozerám, čo mi program dnes ponúkne.
Michi - cesta.
Ako by som si to zapamätal?
Miči... Mičíro rozfúkalo na ceste. To je ono!
A idú ďalšie!
Shiten – pobočka. Ši ten sveter na pobočke.
Yasai – zelenina. Jasaj, zelenina!
Uta – pieseň. Utajená pieseň revolúcie.
Kawa – rieka. Káva upláva dole po rieke.
Seito – žiak. Sej tomu žiakovi vedomosti.
Kyuuka – dovolenka. Kiu ukameňujú, ak im tam nedajú dovolenku.
Fuyu – zima. V zime býva fujuvica.
Yukkuri – pomaly. Pomaly ju kury ozobali.
Sobo – babka / nezdvorilo. Babka sobov je nezdvorilá.
Megane – okuliare. Nosím okuliare, lebo vidím mega nedobre.

„Pôjdeme pozrieť Žabku?“
„Jasné, teraz na jar majú svoje obdobie.“
Žabka je miestne malé jazierko, či skôr nikdy nevysychajúca kaluž. Povráva sa, že v nej sídli veľa žiab.
Že to bola pravda, sme sa presvedčili ešte než bola mláka na dohľad.
„Počuješ? Čo to je za divný rámus?“
„Ide to od jazera!“
A naozaj, pri priblížení sme rozoznali žabacie mručanie, kŕkanie a iné pazvuky.
Lenže keď sme prišli k vode, všetko naraz stíchlo. Stáli sme nehybne štvrť hodiny, ale žaby sa tvárili, že nie sú doma. Iba občas vystrčili oči nad hladinu.
Ak ich tam nikto neotravuje, kŕkajú tam dodnes.

„Nechoď tam, neprinesie ti to nič dobrého,“ varovala ju mama.
Samozrejme neposlúchla. Po týždni cesty dorazila do malej dediny.
„Amazonka! Amazonka!“ kričali poplašení ľudia, ale k ničomu sa neodvážili.
Jedného si chytila.
„Hľadám muža, bez oka s jazvou.“
Ukázal jej dom.
Vošla bez ohlásenia. V prvej miestnosti našla na stole malé sošky, ktoré zrejme vyrábal. Nepáčili sa jej. V druhej miestnosti našla muža a ledva potlačila zhnusenie. Tučný bachor sa mu v spánku vzdúval hore, dolu. Nos mal presne taký ako mala ona. Siahla si na ten svoj a rýchlo vyšla von.
Mala si pravdu, mama, nemala som hľadať otca.

„Samý zlý věci se mi dějou,” postěžoval si Noby seržantu Tračníkovi na hlídce.
„Jako co?”
„Třebas minule, jedl jsem uzenku a byla tam kost. Vylomil jsem si na ní kus zubu, podívej!“
Seržant se neodvážil.
„A od koho jsi měl tu uzenku?“
„Od Kolíka.“
„Aha.“
„Slyšel jsem, že když jsi optamista, tak se nedějou zlý věci.“
„To je divný.“
„Není, podívej, odteď jsem optamista. Dějou se mi samý dobrý věci. Pane Kolík, jednu uzenku! Bude výborná!“
Když ji Noby jedl, Tračník uslyšel křupnutí.
„To byl zub,“ oznámil Noby sklíčeně, když ho vyplivl.
„A hele, to byl ten zkaženej! Funguje to!“

Tak som sa tu zišiel, so šrobovákom v ruke kutrem vnútornosti milovaného zosnulého.
Zostal so mnou do jeho posledného momentu, čo viac, on do posledného momentu pracoval! Vždy zanedbával svoje blaho a vykonal všetko, čo som od neho chcel, hoc to malo znamenať jeho nepohodlie. To sa mu však stalo aj osudným. Tváril sa, že sa nič nedeje. Keď som ho naposledy preveril, tak hlásil, že je všetko v poriadku. Lenže situácia bola vážna a začalo sa z neho dymiť. Než sa na to prišlo, nakoniec zhorel plameňom.
Kiež jeho kremíkový čip nájde pokoj od neustáleho počítania.
Zbohom, procesor môj.

Poslala Tilbera po vlnu, ako obyčajne.
Než sa vrátil, prišiel sused.
"Niekto nám zhadzuje ovce z kopca," posťažoval si. Keď sused odišiel, išla skontrolovať stráň s pasienkom.
"Tilberi!" zavolala.
Zapískal, prichytený na nejakej ovci. Našla ho na baranovi, ako trhá vlnu. Náhle však barana bodol do krvi, ten sa splašil a utekal smerom k útesu. Než skočil, Tilberi odpadol.
"Tak ty si to bol! Čo si dostal málo krvi zo mňa?"
Nehodlala riskovať odhalenie. A bol iba jeden osvedčený spôsob, ako sa Tilbera zbaviť.
"Tilberi! Pozbieraj všetky lajná, čo tu sú!"
Poslušný Tilberi sa nimi napchal až praskol.
Zvyšky zahrabala.

Lahodné, šťavnaté a sladké plody malín zaliate slnkom. Stačí sa načiahnuť, je ich tam toľko.
Alebo pozri pod nohy, pozor kam šliapeš! Sú tam lesné jahody.
Znie to neuveriteľne, ale na kopci na lúke rastú truskavky, ich ešte sladšie príbuzné.
Ráči sa niečo ostrejšie? Nech sa páči, medvedí cesnak na jaro prečistí. Zapite bazovým sirupom.
Gaštany sa zosypú na jeseň, pozor na tŕne! Orechy ich našťastie nemajú.
Bedle, hríby, uchovce bazové, hlivy... Počas celého roka sa niečo nájde.
Na túre v Tatrách? Pri ceste rastú čučoriedky! Modrý jazyk ochranárovi prezradí, čo ste mali na desiatu, tak rozprávajte opatrne.
Cena?
Zadarmo!

Pred 417 rokmi
Ťažká celtovina šušťala o porast. Kyrys vojakov občas zaklopal o vetvičky.
Lúka bola plná podivnej dreviny plnej tŕňov. Musí sa na tie stromy pozrieť bližšie. Hore bzučalo veľa včiel, mohli by mať úžitok aj doma.
Pred 407 rokmi
Botanik smeroval do Európy. Všetkým ukáže svoje objavy, čo viac, mal exempláre a semená!
Pred 140 rokmi
„Vysaďte to tu, spevní to zem a dodá jej to živín!“
Pred rokom
„Vyrúbte celý svah.“
Súčasnosť
„Tadiaľto neprejdeme! Samý tŕň!“
„Ale nerúbali tu minulý rok?“
„Rastie to rýchlo. Nezbavíš sa toho a naviac hubí iné rastliny.“
„Odkiaľ sa to tu vzalo?“

Po celonočnej práci na svojom projekte bola návšteva zoo to posledné, na čo by pomyslel. Rodina však trvala na tom, že žiarenie z obrazoviek je nezdravé a celkovo by jeho nálade prospelo, keby sa vyvetral.
Chyba, ktorá mu nedala spať, musela počkať.
Pri oddelení tučniakov sa mu páčili ich nemotorné pohyby a skackanie. Zľutoval sa nad tými stvoreniami a jednému podal kúsok chleba.
"Au!"
On ho pohrýzol, potvora jedna nevďačná! Bolesť ho prebrala z otupnej letargie a zrodila sa myšlienka...
"Už viem, ako vyriešim ten problém!"
Dobrá nálada sa vrátila. A Linus Torvalds už mal maskota pre svoj projekt Linux.

V živote mi zostala miska na jedlo a rúcho, tak som dopadol.
Aby ma už viac nepokúšal pohľad na hmotné statky, odišiel som na pár dní z mesta. Však na ľudí bude dosť času.
Bolo letné sparno a na cestách dusno. Nepriečilo by sa mi ani žobrať o jedlo, ale zatiaľ nemusím, pri ceste rástli maliny.
Skončili v miske, v mojom poslednom majetku. Prikročil som teda k rieke, že ich poumývam. Ponorím tú vec do vody, naberie sa trocha piesku a na dne misky medzi malinami...
Nemôžem uveriť vlastným očiam.
Zlato!
Ó Hermes, ešte aj z Diogéna si rob srandu!

Opera byla nacpaná bytostmi různých tvarů a velikostí.
Na pódiu stál řiditel a burácející fanfáry právě dozněly.
“A teď vrcholný bod programu našeho plesu, losování tomboly!”
Proč jsem sem chodil, říkal si Elánius, žmoulaje ústřižek papíru.
“Číslo 56! Paní Dlaňová, gratulujeme, vyhráváte, jak zábavné, soupravu šití!”
Mohl jsem zůstat na strážnici.
“Druhá cena… Číslo 103!”
Elánius se postavil.
„Pan Elánius! Vyhráváte zásobu medu, gratulujeme!“
To nebylo tak zlé.
„Sponzorem daru je Kolík Aťsepicnu!“
Beru zpět.
„První cena, číslo 41!“
„Gratulujeme pane Kosopád! Vyhráváte měsíční pobyt v romantické vísce Kyselá Prdel! Dostavník odjíždí ihned!“
Elánius se láskyplně zahleděl na svůj med.

„Dobrý deň.“
„Ako vám pomôžem?”
„Chcel by som objednať jedno pokušenie.”
„Druh?” opýta sa slečna spod namaľovaných mihalníc.
„Sexuálne?”
„Amálka,” zakričí niekam za pult do červenej hmly, „je Belxaria voľná?”
„Má dovolenku!” ozve sa.
„Ľutujeme, všetky sukuby sú obsadené.”
„Tak trebárs...“
„Chcem podať sťažnosť!“ ozve sa hromový hlas príchodzieho.
„Minule som kúpil finančné pokušenie pre politika a nebolo to práve lacné.“
„A?“
„Teraz má prachy a nič sa mu nestalo, stále tam je!“
„Takže fungovalo.“
„Ale… mali ho chytiť!“
„Pane, my tu predávame pokušenie, nie spravodlivosť. To musíte o okienko vedľa!“
U okienka vedľa však visí starý nápis: V REKONŠTRUKCII.

Obedná prestávka. Pri vedľajšom stole si niekto pochutnáva na bravčovej panenke. Prvotriedny kúsok mäsa.
...
Pri vstupe je nutná sprcha. Hygiena na vysokej úrovni. Oblečenie, vrátane spodného prádla, treba dať preč, vyfasuje sa erárne. Prvotriedna starostlivosť.
„Čo z toho je prasacie hovno?“ pýtal sa kolega ukazujúc na erárne galoše a to čo z nich odpadávalo.
„Všetko,“ tušiac odpoviem.
Farmár sa pozerá s úsmevom.
Obilniny majú prvotriedne, náš chlieb je horší. Toxíny škodia pôrodnosti.
Vo väčších maštaliach sa koncentrované miazma dalo vidieť ako jemný opar.
Pod podlahou, kde nie celkom všetko odteká, je jazero o ktorom nechcete nič vedieť.
Panenka je fajn.

Peter, veta postupne zanikne: "Takže si myslíš, že ona..."
Tomáš, s povzdychom, odovzdane: "No a už je to tu zase."
Peter, prekvapene: "Čo sa stalo?"
Tomáš: "Ty si tu nový, tak ešte nevieš."
[Funenie a posúvanie stoličiek po zemi.]
[Náraz niečoho o drevo.]
Peter, precítene: "Au! Rovno do kolena!"
[Žuchnutie ťažkého prístroja o zem.]
Tomáš, smutne: "Tak to ma asi produkčný a technici nepochvália."
[Zvuk elektroniky drvenej pod podrážkami.]
Tomáš: "Myslím, že to už mám."
[Vŕzganie kovovej skrinky, cvaknutie.]
Peter, nadšene: "Budiž svetlo!"
Tomáš: "Debilný istič!"
[Rýchle kroky.]
Riaditeľ: "Čo sa deje? Prečo nevysielate? Čo ste to tu prepána stvárali?"

Bolo zábavné pozerať tie smiešne tvory.
Mama najprv frflala, ale potom začala sledovať so mnou.
Našťastie vysielali jazykové programy, tak sme naučili aj ich reč. Viacero rečí.
Potom som doma povedal, mama, telka je síce fajn, ale vidieť to nakremičito, to nič nenahradí!
Tak sme opustili náš útulný magmatický príbytok a vydali sa do studeného vesmíru. Ale to je v poriadku, nám to nevadí.
Naša elegantná dlhá loď vystrelila z nepriestoru popri planéte. Snáď sme utrafili aj správny čas, tie vlny letia vesmírom dlho.
Ale áno, sme tu správne! Signál je tu oveľa lepší! A už sa vás nemôžeme dočkať!

昔、昔、賢くて古い猫住んでいた。
ある日が猫目覚めますた。
ゴロゴロ、ゴロゴロ、ゴロゴロ。
大い音聞いた。
ゴロゴロ、ゴロゴロ、ゴロゴロ。
太鼓の音はでした。
ゴロゴロ、ゴロゴロ、ゴロゴロ。
猫葉怒った。
ゴロゴロ、ゴロゴロ、ゴロゴロ。
「何！誰が私を目覚めるか。」
ゴロゴロ、ゴロゴロ、ゴロゴロ。
「鼓の戦ですか。」
ゴロゴロ、ゴロゴロ、ゴロゴロ。
「でも戦はじゃない。」
ゴロゴロ、ゴロゴロ、ゴロゴロ。
太鼓は歌った：
ゴロゴロ、ゴロゴロ、ゴロゴロ。
音は山にでした。
ゴロゴロ、ゴロゴロ、ゴロゴロ。
猫は山に行った。
ゴロゴロ、ゴロゴロ、ゴロゴロ。
朝にいらした。
ゴロゴロ、ゴロゴロ、ゴロゴロ！
男性を見た。組太鼓でした。
ゴロゴロ、ゴロゴロ、ゴロゴロ！
男は猫見た。
ゴロゴロ。。。？
「猫子！」
。。。。。。。。。
沈黙ありました。

Peťa v dílni skúšal prehlušit zvuk všelijakého ťukáňá neodbytnú otázkú.
"Byl`s už v tej novej hospode?"
Hluk hned prestal, jak ked utne.
"Cos ríkal?" optal sa ho naspátek Igor.
"V dedine otevreli novú hospodu."
"To je dobre, šecky ostatné už poznám a lezú mi krkem."
To hlavne kvúlivá tým dluhom, co sis tam narobil, pomyslel si Peťa.
Išli to tam teda preskúmat. V novej hospode bylo pjekne. Až moc pjekne.
"Moc mi nešmakuje," zdúvjeril sa Igor.
"Mne též né."
"A choďá sem divní ludé."
"Ani fajčit sa tu nemože, iba tú divnú vjec."
"Ty Peťo."
"Co?"
"Co je to čajovňa?"

Táňa sedela nad školským projektom, ale myšlienky neposlúchali. Išla sa napiť, ale len preto aby pohľad zavadila o výklenok, kde sa nabíjaval Modráčik.
Nebudem revať.
"Prečo, tati?"
"Je nebezpečné nechávať starý model, hackeri sa do toho typu neho vedia nabúrať."
Znelo to logicky, bohužiaľ.
Zvonček, dodávka, Modráčik. Akurát nebol modrý.
"Zošúpali sme tú farbu, grátis," povedal technik.
"Modráčik!"
"Mladá pani?"
"Tu máš," núkala mu disk.
Modráčik si v poslednej chvíli nahral časť spomienok, ale miesto vyšlo len na Tánine detstvo.
"Už rozumiem, Tánička. Prinesiem modrú farbu, nech som ako kedysi?"
Táňa sa usmiala.
"Netreba, Modráčik."
Už sme obaja trocha iní.

Pán hovoril v predsieni s neznámym mužom.
"Modráčik, poď sem," zavolal na mňa.
"Pane?"
"Tento pán ťa teraz odvedie do robotického centra a vylepší tvoje myšlienkové jadro."
Modráčik sa v odmlke medzi pánovými vetami stihol zamyslieť na niekoľko milisekúnd.
Chcú mi vymeniť jadro. To znamená byť rýchlejší vo výpočtoch, presnejší, pohotovejší, predvídavejší.
A tiež totálnu stratu pamäte.
Na všetko, čo prežil s malou Táňou a s pánom, zabudne.
"Je to skvelé, nie? Tak čo vravíš Modráčik, ideš do toho?" nadšene sa ho pýtal pán.
"Áno, pane," musel odpovedať.
Rozhodol sa spomínať si na všetko znova a znova do posledného okamihu.

Škola konečně skončila. Teda, vyučování skončilo již dávno, ale Nib musel zůstat po škole, kvůli... no to je jedno.
Nib spěchal honem do koleje Havraspáru, učit se na zítřek do teplých peřin.
Před vstupem do koleje se rojili žáci.
"Muselo se zbláznit," říkali.
"Ještě nikdy to neudělalo."
"Co se děje?" zeptal se Nib.
"Klepadlo nás nechce pustit. Dnes si vymyslelo takovou otázku, že na ni prostě nevíme odpovědět."
"Už jsme to skoušeli všichni, dokonce pár žáků odjinud."
"Tak přistupte blíže! Je čas hádat a zkoušet, rád si vás poslechnu!" hučelo klepadlo.
Fred s Georgem se za rohem mohli potrhat smíchy.

Je treba to urobiť, čo najlepšie.
Vieš čo máš robiť.
Presne tak, len to spraviť.
Tak si na to sadni a rob čo vieš.
Máš to rovno pred sebou.
Stále iba očami prezeráš dookola to isté.
Prečo to len nespravíš?
Veď vieš čo máš robiť.
Len to sprav.
Je to tak jednoduché, ak vieš ako.
A ty to vieš, len sa musíš zamyslieť.
Presne tak, urobíš to.
Lebo musíš.
Inak to nepôjde.
Ako by to vyzeralo, keby si to nespravil?
Ak si myslíš, že z toho vyviazneš tak ľahko, tak si na veľkom omyle.
Budeš tu dovtedy, pokiaľ to neurobíš.

Večer pri ohni deti hrali karty, zatiaľ čo otec premýšľal ako opraviť defekt. Potrebovali by novú dušu.
"Srdcová šestka," povedal Matúš.
"Pikové eso!"
"Ty máš teda odvahu!" osopila sa náhle.
"Prečo?"
Ruža mu šeptom vysvetľovala: "Nevieš, že to je karta kráľovnej?"
"Akej kráľovnej?"
"Kráľovnej ciest. Vyložiť ju, znamená ju privolať. Teraz povedz Matúš, poslúchal si?"
Matúš si nebol istý.
"Ak nie a rozhodne sa prísť, budeš mať veľký problém!"
"Ja to vezmem naspäť!"
Na ceste zaškrípali brzdy na nablýskanom mustangu.
"Nejaký problém chlapci?" opýtala sa dáma.
"Defekt. Máte dušu?"
Zatiaľ čo sa prehľadával kufor, Matúša krvi nedorezali.
"Mám!"
Predsa poslúchal!

Prednáška už dávno začala.
"Ale o jedno vás prosím, nepodceňujte koboldov! Sú úskoční, vždy majú po ruke prekvapenie," vysvetľoval profesor, keď rozospatá vošla dnu.
"Nenechali ste mi žiadnych darebákov?" spýtala sa, keď už hádzali mŕtve goblinie telá na vozy.
"Už ste všetko zožrali?"
"Zostalo mi len miesto v stajniach?"
"Posledný uprace?!"
Keď ju poslali na ďalšie miesto činu, trochu premýšľala nad zmenou povolania. Jej schopnosť prísť vždy posledná neprinášala veľa životného úspechu. Na bojisku však tentoraz neležali mŕtvi nepriatelia. Keď sa opatrne priblížila, videla, že ostatní kolegovia sú zatvorení v klietke a koboldi veselo pobehujú okolo. Pasca na hrdinov!
"Ha!"

Do prvej skúmavky kyselinu sírovú.
Druhú počastoval cukrom.
Tretia zostala pre vodu.
Prijímačky alchymistickej školy.
Hovorili tomu skúška troch. Vyber tri substancie zo schválených zoznamov a trikrát ich rôzne skombinuj.
Učeň dostal izbu, tri skúmavky, tri misky, miešadlo a rozhrešenie.
Malo to oddeliť zrno od pliev. Kto sa bojí, nech nechodí do školy!
Cukor s vodou, Ukázal profesorom po prvom experimente.
Zriedená kyselina, povedal druhýkrát.
Pri rozmiešavaní kyseliny s cukrom si nebol istý výsledkom. Keď z misky začala vyliezať čierna príšera snáď priamo z pekla, rozhodol svoju túžbu miešať veci venovať kuchárskemu umeniu.
Profesori sa pousmiali.
Ďalší, povedali bledému kandidátovi.

Jaký je ideální strážník, zamyslel se Dolutrysk sedící služebně na střeše.
- Vidí všechno pěkně seshora. Nic jeho pohledu neunikne.
- Má bohatou síť kontaktů.
- Umí se přesouvat z místa na místo.
- I přes budovy.
- Nikdo mu nevěnuje nejmenší pozornost.
- Je hbitý, umí rychle zmizet, když je to potřeba.
Strážník protáhl své kamenné tělo střešního chrliče a všiml si holuba sedícího opodál.
"Vrkú, vrkú," řekl holub.
- Stačí mu jen málo. Za hrst pšenice nebo drobinek.
- Dokáže létat.
- Je nahraditelný.
- Množí se za jakýchkoliv podmínek.
- Je k... sežrání.
Na ulici pod ním se tiše sneslo několik holubích per.
No jo, vždyť oni nemluví.

Sýty po jedle zamyslene hľadel do pohára. Voda v ňom náhle zavírila, stmavla a očervenela. Vedel čo to znamená.
Akonáhle z neho začne piť, nebude návratu. Buď ho vypije celý, alebo vyleje do stoky, kde zhnije s celým svetom.
Pohľad mu utkvel na kvapkách vody zostávajúce po rituálnej očiste na jeho druhej ruke. V strede očerveneli.
Priložil pohár k ústam. Horkastá vôňa bola omamná.
Ešte stále máš čas si to rozmyslieť, povedal ten iný hlas.
Pozri sa na svojich spoločníkov. Nezaslúžia si to. Jeden ťa dokonca zradí, za mizerné prachy!
Presne tak, povedal hlasu.
Nezaslúžia.
A vypil pohár do dna.

Ahoj Karol!
Píšem z ubytovne, konečne mám voľnú chvíľku. Máme sa tu celkom dobre, je tu teplo, strava, postele.
Ako sa máš? Viem, že mi to ťažko povieš, dopisy od teba neprídu a ja ti tiež píšem nedobrovoľne. Aspoň že nado mnou nestojí politruk.
Naša prevýchova sa blíži ku koncu. Kontrolní politrukovia vraveli, že konečne vidíme zmyseľ štátostrany, že odteraz sa vieme zaradiť naspäť do spoločnosti.
V ubytovni sa však povráva, že ťažko uvidíme domov. Koľko ľudí poznáme, čo sa odtiaľto vrátili plní ideálov v budovanie štátostrany? Presne tak, veľa ich nie je.
Musím končiť Karol, dovolili len 100 slov.