(Ne)realita

Predo mnou kopa čísiel, mien. Nielen na papieroch, ale i na monitore predo mnou Mne však stále behala v hlave otázkach, o čom napísať. Druhý deň a už mám hlavybôl. Googlenie slovíčka konštanta neprinieslo želaný výsledok. Všetko sa týkalo matematiky a fyziky. Ani jednu neobľubujem.
Skúsim kolegyne, čo ony na to. Chytí sa akurát Zuzka, ktorá vychrlí kopu nápadov a spustí všetko možné i nemožné ku polarizácii spoločnosti, propagovaní zloby. Mne sa to akosi nevidí, ale diskusia je zaujímavá. Ale toto je skôr o istote ako neistote. Ľudská hlúposť by mohla byť ešte lepšou alternatívou. Je neisté, o koľko stúpne.

„Teda Václave, to zas byla jízda,“ nadhazuje Blitzen.
Václav neměl rád, když se Blitzen se svýma kámošema vychloubal. To je pořád nějaká hromadná kalba a chudák Václav vždycky tripuje osamotě. Holt, když nejste zaměstnán u velkýho pána, tak nepatříte do party.
Blitzen nevšímajíc si Václavova protáhlého výrazu pokračoval dál: „Na Štěpána nám šéf dokonce zahrál na elektrickou kytaru. Čéče, Rudolfovi málem upadla hlava z toho moshování, když Santa se skřítky vosolili Rolničky. Dancer má uplně okopaná kopyta. Ale bylo to zasloužený. Letošní šichta byla fakt náročná.“
„Kolik jste toho snědli?“ Chtěl vědět Václav.
„Hele, co jsme našli. Teď bude útrum.“

Nikdy som nebol na seba pyšnejší. Je jedno, že som túto pozíciu nezískal pre moje „krásne modré oči“. Všetkým ukážem, čo vo mne je. Určite nájdem schopného zástupcu ktorý vie, ako to tam chodí. Mne stačí všetko správne obkecať. A v tom som dobrý! Spokojne som sa obzrel v zrkadle. Najvyšší čas ísť, nebolo by dobré meškať.
Pred vstupom som sa započúval do čisto ženského šepotu vo vnútri: ...chcelo by to dáky testosterón...vraj je mladý a pekný... To sedí. Budem tu ako kohút v kurníku.
Nestíchli, ani keď som vošiel. Radšej začnem príhovor: „Kikirikíííí!“
Zaburácali smiechom.
Sakra! Niečo nevyšlo.

Vo dverách sa zastavím. Lúčim sa s naším domovom. Zhasínam svetlo, zamykám dvere. Kľúč vkladám do obálky s pokynmi a vysvetlením. Edith zajtra prepustia. Som si istá - zvládne to.
Na našom mieste si v objatí užívame výhľad osvetlený splnom.
„Keď som sa vracala z cintorína, zbadala som malé dievčatko skákať do kaluže. Za iných okolností by naša Anika bola rovnako veľká.“
Pohladí ma po brušku:„ Už budeme všetci spolu.“ V jeho hlase cítiť smútok, ale i nádej.Otočím sa k nemu:„Je čas zavolať vlkov.“ Vkladám svoju ruku do jeho. Spoločne vykročíme do prázdna.
Zostávajú po nás dve biele pierka.

Štetec zľahka kĺže po papieri. Zanecháva za sebou bolestivý príbeh. Musí byť vypovedaný.
„Pani doktorka, vaše moderné postupy nezaberajú! Jedna nerušená hodina s Edith! Po dvoch hodinách sa podvolila
Mníške padol pohľad na obraz. Výsmech zmizol, lipa zavoňala.
„Tiež mi ublížil. Napi sa,“podávam jej odvar zmiešaný so svätenou vodou,„obraz roztrhaj. On už má svoj trest za sebou.“
„Videla si môj príbeh?“
„Videla som príbeh vás všetkých. Aj koniec môjho. Teraz je na čase nechať Edith žiť ten jej.“
Váhavo sa napila. Po hodine nezostala ani kvapka odvaru. V okolí sa vznášali zvyšky 80-tich obrazov. Edith bola konečne voľná.

„Prečo si prišla?“ podal mi pohár s vodou. Prisadol si.
„Chcem ťa požiadať o tebou vysvätenú vodu,“ nebola som schopná sa naňho pozrieť. Podala som mu pripravenú fľaštičku. Všimol si jazvy na zápästiach. Bez slova sa vzdialil.
Krákanie vrán, ktoré preniklo až dovnútra, ohlásilo jeho návrat. Postavila som sa, odložila podávanú naplnenú fľaštičku.
„Alethia, je mi ľúto...“
„...že si ma znásilnil?!“ nečakala som na odpoveď. Vybehla som z kostola. Prekvapene som zastala a hľadela na obrovský kŕdeľ vrán. Akoby ich rozsypali z množstva vagónov.
Dobehol ma. Snažil sa ma objať. Spoza mňa vyletela biela vrana. Ďobla ho, ostatné ju nasledovali.

S veľkým premáhaním som vošla do kostola. Usadila som sa úplne dozadu, snažiac sa nemyslieť na farárov hlas, ktorý prinášal zlé spomienky.
Po rokoch som pristúpila takmer posledná k prijímaniu:„Prišla som prijať telo Pánovo.“ Zautomatizovaný pohyb vloženia hostie sa preňho pre tento moment stal prvým, roztraseným. Keď som vstala, ledva som sa udržala na nohách. Sprevádzal ma pohľadom, cítila som jeho páľavu v chrbte, keď som opatrne, pridŕžajúc sa lavíc kráčala k východu. Zjavil sa pri mne miništrant. Zachytil ma v poslednej chvíli, keď ma nohy zradili. Pomohol mi posadiť sa.
„Počkajte, donesiem Vám vodu,“ a už ho nebolo.

„Tábezhlasná“ otvorila dvere. Vošla do známeho priestoru. Poznala jeho vôňu, svetlo. Dokázala sa v ňom pohybovať aj úplne potme, do ničoho nevraziť. Avšak ani po rokoch si nezvykla na ticho, ktoré ju vítalo po otvorení dverí. Priam kričalo:„Si sama! Nie je tu! Zbytočne ho hľadáš! Nepríde!“
Vyvetrala, poupratovala usadený prach po týždňoch svojej neprítomnosti. Posadila sa do chodby. Zadívala sa na vchodové dvere. Doktorka bola prekvapená jej prejavom. Nesúhlasila, aby odišla. Alethia prišla na základe svojej vôle, mohla aj odísť na základe svojho rozhodnutia.
„Aletheia! Nezabúdaj, som s tebou. Ochránim ťa.“ S povzdychov vstala. Čakala ju cesta do kostola.

„PŠT! Viem, že to bude ťažké. Potrebuješ priamo od neho svätenú vodu,...“
„Iba to? Prečo to musí byť od neho?“preruším ho.
„Pretože ON vám dvom najviac ublížil. Preto je na teba zameraná.“ Thomas prvýkrát šepká.
Doteraz mi behá mráz po chrbte, keď si spomeniem na tie ruky, vzdychy. Na moment, keď som ustrnula a nebola schopná sa brániť. Na moment, keď som hľadala spásu v kostole. Prítomný bol iba diakon. Pred ním čerstvo zrezané bahniatka, ktoré zaplavovali priestor jarou. Otočil sa, pár konárikov mal ešte v rukách. V tých rukách. Oči sa nám stretli:„Chceš opäť prijať telo Pánovo? “