(Ne)realita

„NIE! ÁLÉTHÍÁ, pómôž mí,“výsmech. Roztrhala Thomasov portrét. Mníška ju plne ovládla. Pribehli ošetrovateľky. Odliepajú jej prsty z môjho hrdla.

Zobudím sa na takmer neciteľný dotyk jeho ruky. Hladí ma po líci, v očiach mu čítam pocit viny. Otočím sa mu chrbtom.
„Alethia,“mlčím, „nehnevaj sa, prosím. Toto som nečakal.“
„Čo si čakal?!“trpkosť v hlase sa nesnažím skrývať. „Nechal si nás tu samé!“ Objíme ma. Do vlasov mi šepká ospravedlnenia.
„Budeme musieť použiť silnejšiu páku, aby sme ju porazili,“preruším mlčanie.
Obíde posteľ, kľakne si. Vina v očiach silnie:„Budeš musieť požiadať JEHO.“
Keď mi dôjde koho, skríknem:„NIÉÉÉ!“

Osamelá sedela v habite pod lipou. Konečne som pochopila množstvo cudzích spomienok, nesúvisejúcich obrazov. Zlietali sa nad ňou ako osy na med. Prvýkrát som plne pochopila Thomasove zúfalstvo, ktoré silnelo každou jeho nočnou návštevou. Keby sme vtedy vedeli, pre koho odvar chystáme! Prisadla som si k nej. Zdvihla hlavu. V očiach jej prebleskovali všetci. Vytiahla som jeden z obrazov:„Edith!“ Nič. Ukázala som ďalší, Zakaždým som ju oslovila menom. Stále nič. Mníška bola najsilnejšia. Neskryte sa mi vysmievala. Zúfalý pokus s posledným. „Thomas,“zašepkala. Prstom prechádzala po línii jeho tváre. „Alethia, pomôž mi!“ Pohladím ju po líci:„Spolu ich porazíme!“

„Prepáč. Všetko som nechala na teba. Všetky tie záležitosti,“podišla som k Edith, Thomasovej sestre. Objali sme sa.
„Prišiel aj za tebou, “prikývla, „tak sa do toho pustime.“ Musela som byť tou silnou.

Bylinkový odvar sme mali už prichystaný. Prišlo to najdôležitejšie. Dodať mu tú správnu energiu. Dnes prišiel čas splnu. Vďaka za súkromie domu pri lese. Inak by nás upálili ako čarodejnice. Hrniec sme uložili tak, aby doň svietil Mesiac. Okolie sme vydymili zapáleným tymiánom, bobkovým listom. S formulkou sme do hrnca vložili adulár. Cítila som jeho prítomnosť, keď mi šepkal:„Vhoď tam svoje pierko. Včas sa ti vráti.“

Muž v obleku so strojenosťou ukazuje rakvy. Popisuje ich spôsobom, akoby predával posteľ.
„Nič v zlom, pán...“ ťažko zhľadúvam v pamäti jeho meno.
„Urbanský,“ doplní so súcitným pohľadom na moju ofačovanú hlavu.
„Prepáčte. Pán Urbanský, nehľadám rakvu, ale...,“ nemôžem to slovo dostať na jazyk. Zdráham sa na to myslieť, nieto to ešte vysloviť.
„V týchto miestach máme urny na popol,“ sprevádza ma do zadnej miestnosti. Steny sú plné políc s urnami. Zostávam primrznuto stáť. Len sa rozhliadam. Vôbec nepočúvam, čo vraví. Nie som toho schopná. Myslím na to, že sme si obaja priali byť rozsypaní v prírode.
„Máte nejaký katalóg?“

„Hm, pekný večer prajem. Som tu na popud mojej doktorky, vraj mi skupinové terapie môžu pomôcť, ale osobne nemám príliš ten dojem. Nič v zlom, vyzeráte na celkom milých ľudí.“(Nohy mám poprepletané, aj napriek tomu sa chvejú, ruky založené. Určite vidia jednoznačne odmietavý postoj)„ Volám sa Aletheia a vraj som bola mesiac v kóme a párkrát som im skolabovala a ocitla sa na tej ich pomyselnej hranici medzi životom a smrťou.“ (Hovorím rýchlo, automaticky. Mohli by povedať, že skoro bezcitne, aj keď ledva zadržiavam plač.)„Každý sa ma vypytuje, čo som videla...nie nemôžem...“, rozpletám nohy, ruky. Rýchlo odchádzam.

Nedarí sa mi otvoriť oči. Hmatkám ľavou rukou. Zacítim Thomasovu, chytím ju. Pravou si jemne prehmatkávam bruško. Sedíme? Stojíme? Sme dolu hlavou?

„Alethia,zobuďte sa...“cudzí hlas, príliš veľa svetla. Zatváram oči.

„Aletheia, vždy som vedel, že ti biela pristane,“ sedíme oproti sebe. Medzi nami rozohraná šachová partia. Hrám s figúrkami z mesačného kameňa. Takmer ťa nevidím.
„Šach mat, moja krásna nevesta,“ vstávaš od stola. Pobozkáš ma na vlasy, na pery. Pokľakneš naľavo mňa, pobozkáš ma na ruku, ktorú zvieraš. Počúvam smútok: „Alethia,ástin mín,potrebujú ťa viac než ja. Prídem... “

„Alethia,zobuďte sa!“
Opatrne žmurkám do svetla.
„Máme ju!“

V rukách držíš krásne zabalený balíček.
Po rozbalení očarená prezerám tmavé figúrky z turmalínu, biele z aduláru:„Tak ma učte, mladý pane!“
-----
Sledujem tvoje sústredenie šoféra. Prepadajú ma výčitky.
„Mohla som ísť vlakom...“
Skočíš mi do reči:„Dámu strážte, ak ju máte rád. Nepúšťajte ju samu na výlety...“
„...nevieme nikdy, čo sa môže stať,“ dokončím verše. „Musíš si trochu pospať!“ Všimnem si tvoj úsmev. Nebýva zvykom, že ti rozkazujem.
„Dobre, Dáma v tmavomodrom, vaše prianie mojím rozkazom.“
„Biela vrana by si mohla vyskúšať čierny šat.“
„Jedine, ak sa Dáma zladí so svojimi figúrkami...“
Nestíhame. Dostaneme šach mat od protiidúceho kamióna.

Konečně čas na oběd. Ohřeješ si polívku. Mmmm, pórková. Přineseš si ohřátou polívku ke stolu. Co k polívce? Pustíš si to video, na které se chceš od včera podívat. Sedneš si k jídlu a najdeš zapadlý odkaz. Načte se ti YouTube.
"AHOJ, POJĎMĚ SI TEĎ PROMLUVIT O ÚNIKU MOČI."
Ježiši kriste.
"Mylíš si, že mě přeskočíš a nepromluvíš si se mnou o úniku moči?! Tak to ses přepočítala, frajerko! Já jsem reklama nepřeskočitelná. Teď si tady prostě vyslechneš přednášku o úniku močiii!"
A víš co, neposlechnu.
Vypneš mobil. Ticho k jídlu je taky dobrý. Aspoň si to tak víc vychutnáš.

, „Ako budem vedieť, že si to ty?“
„Alethia! Nehnevaj ma!“ tvoje minivrásky prezrádzajú hru.
„Ale vážne! Ako?! Snáď nebudem čakať na ďalší spln!“
„Si horšia ako Malý Princ,“smiech už neskrývaš, „pre moju holubičku biele vranie pierko od zlého havrana!“
„Ako sa odvažuješ spojiť do jednej vety Malého Princa a holuby?!“ rozhorčená hodím po tebe vankúš. Oblapíš ma do náruče. ´
Svit splnu ma prebúdza. Na posteli biele pierko. Vojdeš, na tvári ti sídli úsmev.
„Thomas,“ bozkom mi zabrániš pokračovať.
„Beťárka! Poriadne si ich zmiatla tým zoznamom,“ preberáš obrazy. Vieš, ktoré sú pre teba. „Za chvíľu ťa kontrolujú, musím,“ nestačím protestovať.

Svoj život mala rozplánovaný: vysoká škola, spozná svojho budúceho, promócie, svadba, prvá práca, dieťa - prvé, druhé. Budú bývať v dome, za domom les, pred záhrada a veľká rodinná hojdačka. Vytvoria domov nielen deťom, ale i útulkáčikovi. Doktorka sa jej na jednom zo sedení spýtala, čo by chcela stihnúť za 5 rokov. V mylnej predstave, že lieky zabrali. Niečo jej nakecala. Večer sa pokúsila vykrvácať. Neskôr v nemocnici myslela na jeho slová:„Do dvoch rokov sa s mojou pomocou zbavíš všetkých démonov, tretí a štvrtý budeme cestovať, viac sa spoznáme. Piaty, ak budeš chcieť, oslávime novým životom."
„Thomas, čakal nás piaty..."