Moje články

Seriál z alternatívneho Pottera o alternatívnom Potterovi. Na začiatku bola jediná zmena: Do sveta čarodejníkov Harryho nemal priviesť Hagrid, ale niekto iný.
Zmeny sa kopia.
Príbeh sa mení.
O rok snáď pokračujem.
13+1 dielov.
A ešte raz ďakujem všetkým mojim čitateľom a komentátorom, práve vďaka vám to bola zábava. :)
Link na uložto: Albus Dumbledore má svoje dôvody (drabble seriál)

Otvoril oči. Bolesť na hrudi pominula. Posadil sa, hviezdy vyzerali ako lampióny. Noc voňala. Vrátil sa na oslavu.
Bolo to príjemné a tiché miesto, teraz, bez ľudí. "Joe," povedal.
"Som tu, Will."
"Čím som bol starší, tým odpornejšie mi pripadali všetky istoty v živote. Že musím zostarnúť. A zoslabnúť. Že uvidím starnúť svoje deti. A to ostatné. Ale toto je celkom pekné."
"Myslel si si, že som nepríjemný ako dane?"
"Niečo také, priateľu."
Joe Black sa zasmial. Ľudia a ich pomýlené predstavy, ľudia zo sveta, čo chutí ako arašidové maslo.
William Parrish pohliadol na nebo. Hviezdy boli lampióny, a odlietali.

Čajové lístky klesali ku dnu. Voňavý dym sa ovíjal okolo šálov. Sibylle Trelawneyovej slzilo tretie oko.
Osud je náročný služobník. To mi naznačil už dávno. Vraj ak si ho nebudem všímať, odíde a s ním aj zákon. Nastane chaos. Tí hluční netušia, že ich chránim.
Pazúrnaté prsty rozkladajú karty. Tú novú sadu, na jej vkus príliš modernú. Je to posadnutosť. Šialenstvo.
Obor. Lev, čo preskakuje čepeľ. Turban zachvátený zeleným plameňom. To nedáva zmysel. Goblin na kameni. Čokoládová žabka. Sibylla sa zarazila. Karta, čo neguje všetky ostatné?!
Vzápätí uľahčene vydýchla. Pikový mladík a srdcový mladík. Aspoň niečo bolo na svojom mieste.

Červené teľa princ objavil v lese. Chytil za drobné uško, pustil až za lesom.
Prenasledovalo ho odvtedy každým dňom a bučalo.
"Nechcem ťa!" povedal raz princ.
"Tak prečo si sa na mňa pozrel?" spýtalo sa teľa.
Princ sa vyľakal. "Hovoríš, pekelník?!"
"Chcem ti slúžiť," odvetilo teľa. "Alebo vládnuť. Ponúkať ti. A byť tvoj zákazník. Len vyslov prianie."
"Som kráľov syn. Všetko raz bude moje! Nechcem nič!"
*
Princ Haggard pristúpil k zvieraťu s jasnobielou srsťou. Oživený mesiac. Chcel sa jednorožca dotknúť, ale ten unikol.
Haggard, ktorého nikdy nič nebolelo, sa chytil za srdce.
"Chcem..."
Nad ním sa týčil prízrak červených rohov.

Stačilo niekoľko ďalších otázok, aby Pottera nachytal. Aj tak Severusa Snapea prekvapilo, že sa chlapec pokúsil naučiť aspoň niečo. James Potter elixírmi pohŕdal. "Žbrndičky pre dievčatká," vravieval, "pre ufňukané malé Severínky!"
Snape myslel na študentov, ktorým už pred rokmi vyhlásil neľútostnú vojnu.
Istým spôsobom sa na Potterov návrat vlastne tešil.
Ale on je v Bifľomore, uvedomil si, James Potter by nemohol byť v Bifľomore.
Cítil, ako sa pripojenie na starého protivníka pretŕha.
Severus sa zaškľabil na pracovňu, na exponáty starostlivo naložené v liehu. V žalároch to nepripadalo do úvahy, on mal však napriek tomu pocit, že zacítil závan čerstvého vzduchu.

Kde hniezdi tma, svetlo oči nespáli
Statočný paladin, vydaj sa do diali;
Vzdávam hold tvojmu boju
Smejem sa tvojim snom
Veď som bol ako ty
A ty si ako On.
Z ruín Lordaeronu sa vysloboď
Poď, môj šampión, len poď
Nohavice odej zamrznuté
Dušu predaj lacno, kým kupca máš;
Hľa, ostrie čaká, z rún je skuté
Než samotnú smrť si osedláš
Mrazivý smútok dušu rozštvrtí
Telo je vcelku; vitaj, rytier smrti
Cink meča, cink ľadu
Pripi smrti a chladu
Pripi skaze a pádu
Na princovu zradu
Neprehráš, ak sám zložíš boj odveký
Buď zbrklý, chlapče, veď je to len naveky

"Naozaj si myslel, že tá jazva je tetovanie?"
"Trochu. Myslel som, že rodičia boli hipíci - preto ich teta neznášala."
Ron vyprskol smiechom. Hneď ale zvážnel pri pohľade na rozvrh. "Ó, nie. Zajtra dojhodinovka elixírov - počul som, že učiteľ je riadne nepríjemný."
"Snape? Ten ma sem priviedol. Trochu mrzút, ale nič hrozné," pokrčil Harry plecami. Ľahko sa zľahčovalo v klubovni, kam zo skleníkov doliehala vôňa bylín a zeminy... Po boku priateľa.
*
"Potter, kde by ste hľadali bezoár?"
"V žalúdku kozy, pán profesor," odvetil Harry a očakával ďalšiu otázku. Dursleyovci sa s ním pol leta nebavili. Dosť času naštudovať si učebnicu elixírov.

"Spíš?"
"Nespím."
"Ja som Ron."
"Ja Harry."
"Viem."
"..."
"Bifľomor*... Tak to som nečakal. Ty hej?"
"A to je zle?"
"Čo ja viem. Moji bratia sú v Chrabromile. Vraj do Bifľomoru vyberú len babrákov... čo nezapadajú nikam inam..."
"Aha."
"Ale keď si tu ty, určite to nebude také zlé."
"To nechápem, Ron."
"Čo nechápeš? Bál som sa, že ma sem vyberú. Potom si na stolčeku sedel ty. Dosť dlho, mimochodom. A keď klobúk zakričal to svoje BIFĽOMOR!, zrazu som sa prestal báť. Keď tu môže byť ten slávny Harry Potter..."
"Slávny?"
"No pravdaže!"
"To nejako nechápem."
"Počkaj... ty nevieš, kto si?"

Uzimení z plavby po jazere, vyľakaní tisíckou očí vo Veľkej sieni.
"Čo keď poviem triediacemu klobúku nie?" drmolil akýsi chalan. "Bojím sa, že..."
Aj Harry sa bál, až ho bolelo brucho.
*
"Potter, Harry!"
Tuho zažmúril viečka. Hm, tak kam ťa dáme? mrnčal klobúk. Odvaha ti veru nechýba... Hlúpy tiež nie si... Chcel by si byť slávny?
Nie. Chcem len niekam patriť, prial si Harry, pre zmenu k nejakým... dobrým ľuďom...
Chápem... povedala tá stará zaplátaná vec, čo nikdy nepoznala ľudské starosti. Som demokrat, vieš? Snáď sa nezmýlim, keď poviem -
Posledné slovo klobúk vykríkol.
Jeden zo stolov prepukol v šialený jasot.

Mama mu urobila suchý chlebíček s hovädzinou. Zahanbene jedol, kým ostatní v kupé sa ládovali tekvicovými pirôžkami a vymieňali kartičky z čokoládových žiab. Ronalda Weasleyho tažili obavy. Už na nástupišti si bledý chalan všimol jeho kufor z druhej ruky a starého potkana. Tatko mu vysvetlil, že je to mladý Malfoy. Rona to neupokojilo. Hltal svoj chlebík čo najrýchlejšie, aby sa ho už zbavil.
*
Keď prešla prvá vlna hrôzy z profesora Snapea, veľa sa pýtal, napríklad kde je Rokfort. Potom sa zahanbil. Som ako Dursleyovci, pomyslel si, prečo chcem zmazať posledné biele miesto na mape? Harry pritískal nos na okennú tabuľku.

"Nechápem, prečo sa pýtate až teraz. Čo keby som tam chlapca nechal? Alebo urobil niečo strašné jeho príbuzným?"
Dumbledore si povzdychol. "Nerozčuľuj sa, Severus. Vezmi si čertíka. Ale pozor, hryzú."
Snape štítivo siahol do misy so sladkosťami, vzápätí opovážlivého čerta zmrazil v skoku.
"Ak Vás to zaujíma - nepovedal som Potterovi, že je slávny. Už dosť sa naparoval, keď zistil, že je čarodejník."
"Dobre." Riaditeľ svojho profesora elixírov zamyslene pozoroval. "Severus, takto sa správaš vždy, keď začína školský rok."
"Nová várka tupých hláv," zavrčal Snape.
"Keby si chcel, bol by si skvelý učiteľ. Ale chcel by si?"
Ďalší čertík oslnivo vybuchol.

Ryšavá rodinka radostne kráčala stanicou.
"Ron, máš na líci fliačik."
"To je peha!"
"A si rozgajdaný."
"Mami!"
"Dobre ti sedia topánočky?" strachoval sa Fred.
"A čo zadok, ten ti sedí?" chcel vedieť George.
Najmladšie Weasleyovie chlapča sa s revom vrhlo do nerovného boja.
Okolo nich nepovšimnutý prešiel okuliarnatý čiernovlások.
*
Prežil Šikmú uličku a Gringottbanku, prežil zelený oheň v krbe; vracal by, keby v tú noc jedol viac než čipsy. Prežil návrat k Dursleyovcom. Pol leta mlčania. A stále nevedel skoro nič.
Harry mal kufor plný prísad do elixírov a kníh.
Nevedel skoro nič, no vedel, ako sa dostane na nástupište.

Otvoril oči. Bolesť na hrudi pominula. Posadil sa, hviezdy vyzerali ako lampióny. Noc voňala. Vrátil sa na oslavu.
Bolo to príjemné a tiché miesto, teraz, bez ľudí. "Joe," povedal.
"Som tu, Will."
"Čím som bol starší, tým odpornejšie mi pripadali všetky istoty v živote. Že musím zostarnúť. A zoslabnúť. Že uvidím starnúť svoje deti. A to ostatné. Ale toto je celkom pekné."
"Myslel si si, že som nepríjemný ako dane?"
"Niečo také, priateľu."
Joe Black sa zasmial. Ľudia a ich pomýlené predstavy, ľudia zo sveta, čo chutí ako arašidové maslo.
William Parrish pohliadol na nebo. Hviezdy boli lampióny, a odlietali.

"Čo tu chceš, dieťa?" vyzvedala zmaľovaná ženština v tuho zošnurovanom korzete.
"Už nie som dieťa!"
"Vidím, hotový námorník!"
"Pirát!" vypälo chlápä hruď. "Krvilačný hrdlorez, pán morí! Som Jack a volajú ma orol."
"Malebné slová," utrúsila. "Prvýkrát, čo si mýlim morského orla s vrabcom. Ako pomôžem veľkému pirátovi? Dal by si kaše a mlieka?"
Chlapček zahanbene hľadel na špinavé nohy. "Áno... pani."
"Pani!" rozosmiala sa. "Som prostitútka, maličký."
"To neznamená princezná?"
Rozosmiata matróna si nevšimla, že jej z bujných ňadier práve zmizol šperk.
Jack sa v duchu usmieval. Kapitán bude spokojný. Smejte sa z vrabcov, vravel si, raz tiež budem kapitán.

Duch sveta panoval nad šírym lesom, nad preliatou krvou. Nad svojou horou.
Po úbočí Hory bežala svorka.
Spomaľujúca korisť mala na pysku penu. Tri kopytá dopadali na zem s istotou, štvrté s bolesťou.
Vlk preskakoval bodľačie, zle vymeral skok a s prekvapeným šteknutím sa prekopŕcol. Otriasol sa. Kožuch mal plný bodliakov.
Keď sa ich márne pokúšal vyhrýzť, zjavila sa spomienka.
Ťarbavé predné labky nevhodné na beh, ale stvorené na vymotávanie bodliakov. Horúce vlčie oči v holej tvári. Dlhý Bezchvostý. Pán a brat.
Vlk si sadol a vyl.
Nepočuje ma, vedel, ale prekvapene si uvedomil, že ho počuje vo vlastnom hlase.

Cez ramená mu prehodili biely plášť.
"Vždy buď čnostný," povedal mu Barristan Selmy. "Nemáme rodiny, nie sme zaviazaní rodu. Máme len česť."
Zlatovlasý mladíček, vždy plný pýchy, svojho hrdinu bez dychu počúval.
*
Horiace mäso voňalo. To bolo najodpornejšie. Kúdeľ vlasov sa zmenil na dym.
Kráľ Aerys, ochranca ľudu, sa smial.
Jaime hľadel na bratov. Pripomínali dokonalé biele sochy.
Som jediný, kto ich počuje kričať? Hovorili o cti...
Ale čo keď je moje vnímanie dobra a zla pokrivené - pre to, čo mám so Cersei?
Chlapca z levieho rodu zalieval pot.
Starena, posvieť nám na cestu... pretože niekto z nás je slepý.

Stál tam druhý čln. Čierny, strohý. Harry nastúpil.
Odteraz musím byť optimista, uvažoval, už sa nemôže stať nič horšie.
Vždy vedel, že ho Dursleyovci nenávidia. Aj tak ho šokovalo, ako ľahko sa ho zbavili.
Čln sa kĺzal po hladine. Harry od strýka vedel, že keď sa ľudia tvária ako práve teraz Severus Snape, má mlčať.
Triasol sa.
V pästi zvieral premočený list. Nemal záujem zistiť, kto a čo mu píše.
Kto ste? chcel sa Snapea spýtať. Teta hovorila len o jeho matke. Odviedol ju... Stala sa čarodejnicou... Čo ak je...
Ste môj otec? - chcel sa spýtať, a čln plával ďalej.

Smútiaci členovia vyšetrovacieho tímu,
sme jediní, kto sa môže deliť o tento žiaľ. Kto vlastne zomrel? L. Rjúzaki. Hideki Rjúga. Nepoznali sme jeho meno. Spoznal ho niekto iný, ten nám ho vzal.
Mávam problém prejaviť emócie. Ale Rjúzaki bol môj jediný priateľ. Dvojča môjho intelektu. Založil mi putá a sám mi ich zložil. Občas som sa cítil poctený, že ma považuje za geniálneho zločinca.
Pripime dnes večer na jeho pamiatku. Zjedzme koláčik. Rjúzaki, prisahám, urobím všetko, aby som chytil Kiru!
(Iz 58:8) Vtedy zažiari tvoje svetlo a rany sa rýchlo zahoja. Za tebou pôjde spravodlivosť, pred tebou sláva Božia.

Robila to odmala. Predstavovala si veci inak, než sú. Bolo to skoro rovnako odporné ako... kúzla.
Vernon bol na mňa aj na Duduška vždy dobrý. Lebo sme mali jeho. Obetného baránka, či skôr škopca? Nesnažili sme sa ho za každú cenu... oklieštiť?
Petunia Dursleyová nenávidela svoje myšlienky. Jej črty stvrdli.
"Pusť môjho muža!" vyprskla na Snapea. "A ty," obrátila sa na synovca, "si čarodejník. Lebo tento blázon urobil čarodejnicu z tvojej naivnej matky. Vypadnite, už vás nikdy nechcem vidieť."
To boli najstatočnejšie slová v jej živote. Petunia prudko dýchala. Zhoď škopca z kopca, pomyslela si, a kúzla zasa prestanú existovať.

Stará hyena zňuchávala medzi starými koštiaľmi. Kly, rebrá... Kde je kúsok mäsa?
Spoza slonej lebky sa vynorili dva ohromné čierne tiene. Levy! Zvrieskla, keď ju samec pritlačil k zemi.
"Tati! Ideme po stopách tvojho detstva, spomínaš? Bol si malé levíča!"
Veľký lev sa zahanbene stiahol. "Avrr," zavrčal čo najnevinnejšie a opatrne plesol hyenu po nose.
"Nezabijete ma?" začudovala sa.
"Nie! Veď sme všetci ako jeden. Jeden strom, jeden tieň!"
"Ako slnce a zem!" zanôtil lev. Šelmy sa stratili, spievajúc.
Hyena bláznov prekvapene pozorovala.
Leví princ na sloňom cintoríne, spomenula si Šenzi náhle. A rozchechtala sa, ako to vedia len hyeny.

"Však čím svojich potomkov nachovám? Devätoro cítim tých koťúh." Tak riekla Frankenstein, matka božia.
Tu Cloister zlatý párok pozdvihol, v hlboké óm klesol; vodu naskutku na mlieko prečaril.
Obdivovala Frankenstein ten zázrak, no nekoštovala, bo poznala Boha svojho, i prečo Hlupákom ho zovú.
"Nie je to žiadne terno," na to Cloister skromne, "nedokážem to so svätým vrn-da-lú."
"Aké ponaučenie si vezmeme z príbehu?" spýtal sa učiteľ.
Žiak nevedel a z rečí o mlieku bol hladný. "Čo je to terno?" spýtal sa.
Učiteľ nevedel a z rečí o mlieku bol hladný.
Kocour si žalostne povzdychol. Štvrtočné dvojhodinovky ničoho boli na kočku.

Sám.
Kedysi vedľa neho kráčali dievčatá. Držali sa jeho hrivy. Ale jedna dospela a druhá ho poslušne hľadá v iných podobách.
Aslanovu cestu skrížil ryšavý blesk.
Líška! Určite nepatrila k hovoriacim zvieratám, keď pred ním utiekla.
"Poď sem," zapriadol Aslan, "dám ti reč."
"Viem hovoriť." Vystrčila z krovia špičku nosa, zavetrila a zasa zmizla.
"Si smädná, však? Mám tu prameň. Musíš svoj strach prekonať; inak zomrieš od smädu."
"Nie som smädná," povedala líška. "Nepribližuj sa!"
Zavrčal z hĺbky hrdla. "Nesmieš mi prikazovať. Nie som skrotený lev."
"Viem. Ale ak zostaneš tam, kde si... Možno si zajtra sadnem o kúsoček bližšie."

"Sloboda! Rovnosť! Bratstvo! Zase raz prišiel čas volať hrdinské heslá. Ale mágovia sa skrývajú za nás - a prostáci? Hádžu živelné okrúhlice. Bojujeme ich vojny! Nemáš niekedy pocit, že tie heslá sú o nás? Čím je džin džinovi..."
Uznávam, moja výrečnosť trochu škrípala pod váhou budovy, ktorá ma úspešne pritláčala k zemi.
Tučný kuchár sa s gustom špáral v zuboch. "Ale, Bartimaeus. Nehovor, že si sa pomiatol od strachu? Slobodu! Rovnosť a bratstvo radšej nie. Džinovia štvrtej kategórie chutia najlepšie."
Roztočil sekáčik nad hlavou.
Musím konštatovať, že napriek mojej nepopierateľnej snahe sa môj vzťah s Faquarlom za posledné milénium vôbec nezlepšil.

Harrymu prudko tĺklo srdce. Konečne počúval o svojich rodičoch. Čosi o škole a šálkach a potkanoch a autonehoda bola vlastne vražda?! Snažil sa, ale bľabotanie jeho vystrašenej tety bolo nezrozumiteľné.
"Pochopili ste to, Potter?" otočil sa k nemu Snape.
"Nie."
"Typické. Vezmite si svoje veci, odchádzame."
"Ten chlapec nikam nejde!" vzmohol sa na hrdinstvo strýko Vernon. Zrazu zvieral v rukách pušku, namieril roztrasenou rukou... "Nič také neexistuje!"
"Nie, Vernon!" kričala Petunia. "Nie!"
Mieri na mňa, uvedomil si Harry.
Levicorpus, pomyslel si Severus Snape.
Prebuď sa už! prosil sám seba Harry, keď okolo neho preletela červená, fúzatá, naruby prevrátená strýkova tvár.

r. 3000 Tretieho veku; Rohan
Huňatý poník ticho kráčal. Plavé vlásky sa v miernom vánku preplietali s hrivou. Vôňa srsti a hliny. Dlhá cesta.
"Nie si unavená?" pýtal sa starostlivo Théodred.
"E-e."
"Tak hladná? Smädná? Je ti zima?"
"É."
Dedič zlatej siene Meduseldu mal pocit, že mu pri rozhovore s päťročnou sesternicou niečo uniká.
"Ale si úžasná," priznal. "Štyri dni v sedle, a ani nezaskučíš. Hotová kráľovná ciest!"
"Nie!" vydesila sa Éowyn.
"Máš pravdu, kráľovné sú staré. Princezná ciest?"
"Ja som rohanský jazdec!" vykríklo dievčatko. "Ako Helm Kladivo! Ako Éorl Mladý!"
Takmer jej to veril, keď odcválala proti prudkému vetru.

Každú noc vídaval ich tváre v snoch. Sokol. Krava. Levica.
Mal mnoho mien... A pod ním tiekla Rieka.
Obraz znovuzrodenia. Ten, ktorý upokojuje Obe zeme.
Horiace slnko, všade. Vyžarovalo z jeho kože. Páľava mu poskrúcala kosti.
Ten, čo pozdvihol koruny. Ten, ktorý zmieruje bohov.
Šepkali mu. Šakal. Žena. Pavián. Šepkali mu, že má napraviť chybu. Jeho otec privolal to slnko. On to má vrátiť späť. Posledný hrdina. Alebo druhý kacír. Šaleli v jeho hlave.
"Tutanchaton!"
Prebral sa tam, kde padol na zem. Nevládal vstať. Márne sa načahoval za barlou.
"Tutanchaton..." Anchesenpaaton ho hladkala po hlave.
"Tutanchamon," zašepkal. "Volaj ma Tutanchamon."

Odviedol jej sestru. Teraz sa vrátil, aby vzal Harryho. Petunia nemala svojho synovca rada. Ale na toto ho nechovala.
"Okamžite odíď," vyhŕkla.
"Tiež nemôžem povedať, že ťa rád vidím, Petunia." Snapeovie chlapec vyrástol. Dospelosť mu nesvedčala. Bol hrozivejší a zanedbanejší.
Čierne oči Harryho prepichli a chvíľu držali. Snape sa pohŕdavo zaškľabil.
"Ako som si myslel. Vôbec nič nevie."
"A-ale..." zajachtal Harry. Cítil sa, akoby mu práve vyrabovali hlavu. "Niečo predsa viem. Písať, počítať..."
"Veľmi ma teší, že pán Potter vie, koľko je tri krát tri."
Snape namieril prst na Petuniu.
"Nečakaj, že budem robiť vašu prácu. Vysvetlíte mu to. Hneď."

Keď Harry prvýkrát uvidel list so svojím menom, vedel, že ho písal niekto úžasný. Ako obor z jeho starého sna, na motorke, obklopený zeleným svetlom.
*
"Kto ste?!" reval Vernon Dursley na kreatúru s voskovobielou kožou. "Ako ste nás našli? Čo chcete?"
Príchodzí sa ani nezachvel, keď mu na konci krivého nosa pristáli sliny. "Boli by ste informovanejší, keby ste nepálili listy, Dursley," zavrčal. "Prišiel som po chlapca."
Petunia vykríkla.
Dvaja nemí svedkovia výjavu konečne našli reč.
"Prišiel po teba," zašepkal Dudley.
"Povedal chlapec, to môžeš byť aj ty," zaskučal Harry s pramalou nádejou. "Kto by už len mne písal listy?"

Chatrč sa otriasala pod údermi hromov. Harryho žalúdok márne spomínal na balíček čipsov a banán. Bolo mu zima. O chvíľu bude mať jedenásť.
*
"...dobrý nápad, Albus. Prečo nie Hagrid? Je spoľahlivý..."
"Hagridovi by som zveril aj svoj život, Minerva. Ale povedzme, že mám svoje dôvody. Necháte nás prosím so Severusom osamote?"
"Prečo?" zopakoval Snape, keď osameli.
"Prečo musíš práve ty oznámiť Harrymu, že je čarodejník? Ale no tak, Severus. Už som ti povedal, že urobíš buď všetko, alebo nič. Vybral si si. Myslel si, že ti dovolím toho chlapca nenávidieť?"
*
Ručička Dudleyho hodiniek ukázala polnoc. Dvere chatrče sa nehlučne otvorili.