Moje články

Vkladám vkladám testovacie Drabble. Fandom som nejak vyplnil, úvodnú poznámku som vyplnil, záverečnú poznámku som vyplnil. Ale ono to po mne chce, aby som tému ručne napísal. Tento rok nie je rozbaľovátko? Kam zmizlo?
Rozbaľovátko sa vrátilo. A čo na to neviditeľný fandom? Všimnime si, že na stránke s utajenými fandomami niektoré vidno a niektoré nevidno.

„Tati, určite ti postaviť tú loď prikázal vševediaci boh? To je predsa nezmysel. Spočítali sme s bratmi, že na zaplavenie celého sveta by bolo treba trikrát toľko vody, ako je vo všetkých moriach.“
„Boh to zvládne.“
„Ani zvieratá sa na loď nevojdú. Od každého druhu dva kusy. Vieš, koľko to váži? Loď to neunesie. Tiež musíme vziať slanovodné ryby sebou, lebo by to neprežili. Navyše každý z nás bude musieť uchovávať v sebe hromádku parazitov? Ani zaplácnuť komára nebudeme môcť. A kto bude čistiť klietky, kto to bude kŕmiť? A čím? Neunesie sa to. Niekto to proste nezvážil a nespočítal.“

„A či si mi tu, Pištík môj?“
„No a kde by som mal byť?“
„No veď ja len tak, či si za Ančou nešiel.“
„Anču mi ani nespomínaj. Minule si vymyslela, že budeme po nejakej rodnej hrude chodiť. Potom mapu Slovenska vytiahla a špendlíky do nej pichala, že tu pôjdeme a hentam a ešte dakde. Čo som ja krepý, takto hore dole chodiť?“
„Dobre si povedal, Pištík môj, súvisle, až mi je to divnô.“
„A ešte som jej povedal, nech sem k nám príde, že miesto hrudy sa o našu hruď môže oprieť a s tým rodením tiež niečo vymyslíme.“

„Videl si, akú tému dnes autorky zadali. Že vraj ‚růže‘.“
„Viděl. Ale to není špatné téma. Mohly zadat horší.“
„Mohli. Ale ani neviem, či je to jedna ruža, alebo ich je mnoho. Ktorý variant si vybrať?“
„Vyber si, kterou variantu chceš. Je to úplně jedno. V první řadě to musí mít přesně stovku slov.“
„Ja viem, že v prvom rade to musí mať sto slov. Ale malo by to upútať aspoň zlomok čitateľov.“
„Na ty kašli. Čta tenhle seznam témat – na některé by ze mne drabble nevypáčili.“
„Zato mne sa niektore témy vyslovene páčia.“
„Mně se tedy moc nelíbí žádne.“

Čím vyššie som sa v podzemí dostával, tým väčšiu som mal radosť. Väčšiu, ako keď som na samom dne Gehennomu získal Yendorský amulet. Cesta nahor síce bola dlhá, raz za čas ma to premiestnilo späť, ale už stojím pri východe z podzemia. Vyjdem na povrch a celé to podzemie nechám za sebou. Už len pár krokov.
Uf, kde som sa to ocitol? Toto nie je povrch, ktorý si pamätám. Všade okolo mňa samá hlina.
„Blázon, myslel si, že ma môžeš zabiť?“ zadunel pri mne hlas.
Yendorský čarodej. Ale veď som ho už raz zabil. Zrejme je málo, zabiť ho raz.

„Fricko, kam si sa schoval?“
„Fricko, kde si?“
Ferko, Samko a Jožko blúdili po byte a hľadali, kam sa im schoval Fricko.
„Možno je v kúpeľni,“ napadlo Jožka.
Všetci bežali do kúpeľne. V kúpeľni však po Frickovi nebolo ani stopy. A to aj prehrabali kôš na prádlo.
„Možno bol hladný a je v kuchyni,“ spomenul si Samko.
Bežali teda do kuchyne, ale ani tam Fricka nenašli.
Vrátili sa do svojej izby a sadli si na posteľ. Ferko však ihneď vyskočil, že si na niečo sadol. Bratia vstali a odhrnuli deku. A tam na posteli ležal Fricko, ich obľúbená plyšová opica.

Vážená redakcia Šťastného domova.
Píšem vám, aby som sa vám poďakovala za to, ako svojimi radami pomáhate nie len mne a aj všetkým ostatným vaším čitateľkám vylepšovať svoj domov a robiť ho tak šťastným. V minulom čísle ma najviac zaujal nápad, ako z drievok od nanukov a nití vyrobiť lacné drevené lustre. Predala som preto všetky naše krištáľové lustre, za utržené peniaze nakúpila dvetisíc nanukov a z ich drievok vyrobila nádherné lustre podľa vášho návodu.
Z vďaky za tento krásny nápad vám preto v prílohe posielam návod, ako z krabičiek od nanukov vyrobiť praktické poličky do kúpeľne.
Vaša oddaná čitateľka

Vyzerá to tak, že dobyť túto planétu bude poriadne ťažké. Šéfstvo sem posiela jednu vlnu lodí za druhou, ale domorodci sa stále bránia. Ja si síce myslím, že by sme mali zmeniť taktiku, predsa len, postupujeme stále rovnakým spôsobom - úhyby a pomalé klesanie - a akurát každá ďalšia vlna je rýchlejšia, lenže o tom nerozhodujem ja. Dúfam, že vedia, čo robia. Ale zatiaľ to fungovalo všade. Ešte nám nikto neodolával naveky. Aj tímto sme už všetky bunkre rozstrieľali. A v poslednej vlne sme sa dostali fakt nízko. Nasledujúca už bude asi posledná, dostaneme sa na povrch a tam už nemajú šancu.

Tyador sa prechádzal po ulici. Po svojej strane ulice. Druhá strana bola niekde inde. Samozrejme, že ju mohol vidieť, rovnako, ako by z nej mohli vidieť jeho, ale za tie roky si človek zvykne nevnímať druhé mesto. Netušil, čo by sa stalo, keby prešiel na druhú stranu. Vedel samozrejme, že by ho vzali Trans-g, ale netušil, čo sa stalo s ľuďmi, ktorí to skúsili. Ak by tam chcel dôjsť, musel by prejsť hraničným prechodom. Ale nepotreboval to. Jeho rodný Besźel mu vyhovoval. Raz bol s kamarátmi na výlete v Ul Qome, ale prišlo mu, že je nejaká chladnejšia a tmavšia.

„Tak si to vyskúšajme. Ste napríklad v bare.“
„V mliečnom?“
„Čože? Ako v mliečnom? Prečo v mliečnom? Snáď sa nechcete zoznamovať s krásnou neznámou v mliečnom bare. Na zoznamovanie s krásnou neznámou je potrebné správne prostredie, správna nálada, správna atmosféra. To v mliečnom bare nemôžete dosiahnúť.“
„Keď ja do iného nechodím.“
„No tak sa nečudujte, že máte taký problém zoznámiť sa s krásnou neznámou. Krásne neznáme do mliečnych barov nechodia. Najprv sa z nich musia stať krásne známe. Keby ste sa chceli zoznámiť s krásnou známou, to môžete aj v mliečnom bare. Ale s krásnou neznámou? To budete musieť inam.“

„Profesor Binns má dnes iné povinnosti, takže budete musieť prežiť so mnou. Vynasnažím sa, aby moje rozprávanie bolo prinajmenšom tak zaujímavé, ako jeho, aj keď určite väčším odborníkom.“
Trieda sledovala Dumbledora.
„Vídím, že ste zhruba na prelome tisícročí, čiže v dobe, keď bola založená naša škola. Je to jedna z dvoch najstarších čarodejníckych škôl. Nevie sa, ktorá je staršia. Vedel by niekto meno tej druhej?“
Nikto sa neprihlásil. Ani Hermiona, ktorá snáď ako jediná čítala Dejiny Rokfortu.
„Nikto? A pritom je to veľmi významná stará škola. Nazýva sa Tibidochs a v súčasnosti je tam riaditeľom môj priateľ akademik Sardanapal Černomorov.“

Bývam tu, odkedy som študentom. V tejto budove som prečkal veky. Toľkokrát ma už vyhodili zo štúdia, ale vždy som sa prihlásil znovu, a tak som sa nemusel sťahovať z izby. Univerzita síce postavila novú budovu vedľa nás a už dáva ubytovanie všetkým novým študentom iba tam, ale tí, čo tu bývali ešte pred postavením novej budovy, sa našťastie nemuseli sťahovať. Univerzita nám dovolila zostať v starej budove, kým nedoštudujeme. Nechal som si to radšej záväzne podpísať od vedenia. A tak tu bývam. Síce už päť rokov som v celej budove sám, ale to mi nevadí. Ja to tu neopustím.

Dnes už ani otváranie zámkov nie je tým, čím bývalo. Odkedy prišli do módy úderové kľúče, otvára zámky každý blbec. Aj ja ich samozrejme používam. Bodaj by som ich nepoužíval, keď otvoria zámok prakticky ihneď. Ale zaujímalo by ma, ako sa zákazníci tvária, keď si zavolajú takzvaného zámočníka a ten zistí, že nemá správny profil pre danú vložku. Viem, čo im povie. Že to treba vŕtať. A pritom by často stačilo zobrať napínak a vhodnú planžetu. A to sa mladým nechce. Pritom zámočníkovi s dostatočnými skúsenosťami to netrvá príliš dlho. Ale na to by potrebovali trpezlivosť a tú mladí nemajú.

Majonéza ako od babičky z pravých vaječných žĺtkov a bez chemických farbív a konzervantov.
Plátky pravého holandského syra vyrobeného z najkvalitnejšieho mlieka kráv chovaných v súlade s prírodou.
Jemne nakrájaná cibuľa, pozbieraná v zahrádkach miestnych pestovateľov.
Červené plátky paradajok pochádzajúcich zo slnkom zaliatých polí.
Paprika troch farieb, ktorá umocňuje nie len chuťový, ale aj vizuálny zážitok.
Plátky domácich vajíčok, ktoré dennodenne získavame od drobných chovateľov, aby sme sa postarali o najvyššiu možnú čerstvosť a výživovú hodnotu.
To všetko v ešte teplej, chrumkavej bagete, ktorú pečú priamo u nás tí najlepší majstri pekári.
Príďte si aj vy dať jednu s nami.

Dvere do krčmy sa otvorili a dnu vpadlo niekoľko drábov. Zbojníci prekvapene vyskočili od stolov. Nikto o nich predsa nemal vedieť. Niekto ich musel zradiť. Drábi využili moment prekvapenia a chytili dvoch zbojníkov ešte pred tým, ako stihli chytiť valašky do ruky. Vystrčili ich cez dvere, kde ich ich okamžite prevziali ďalší a poviazali ich.
Zbojníci sa ale stihli spamätať a začali sa brániť. Ich kapitán stál pevne uprostred miestnosti a s ľahkosťou si držal všetkých od tela. Začal sa presúvať k dverám. Vtom však začul, ako sa po zemi niečo rozsypalo. Hrach. Kapitán sa na ňom pošmykol a spadol.

Urobil krok. Dlaždička pod jeho nohou sa nepatrne zaborila hlbšie do podlahy. Vedel, že to bude znamenať problémy. Zatiaľ sa však nič nedialo. Jeho spoločník si medzitým prezeral stenu na druhom konci miestnosti. Odvážil sa trochu pohnúť. Vtom sa pod ním rozovrela podlaha a on začal padať. Počul ešte, ako za ním spoločník niečo kričí.
Po nezmyselne dlhej dobe pod sebou zbadal jazero. Pripravil sa na náraz na vodu. Dopad bol tvrdý, ale po chvíli vyplaval na hladinu. Síce mu vo vode zhasla baterka, takže nič nevidel, ale aspoň nebol mŕtvy. Už prežil horšie veci. Neďaleko neho niečo sčerilo hladinu.

„A či si mi tu, Pištík môj?”
„No a kde by som mal byť?”
„Nuž veď ja len tak, či nie si dolu v dedine. Tam ti je teraz veľká sranda. Predsedovi jeho sochu stavajú.”
„Akože nášmu predsedovi?”
„A akému inému? Čo si nepamätáš, ako nám hovoril, že má nápad za milión? A veruže sa trafil. Toľko tá socha stojí.”
„Jáj, už si spomínam. Myslíš, že aj nám niekto sochy postaví?”
„Ja by som ti ani takú sochu nechcel. To sa potom len starať sa o to, holuby odháňať?”
„Nuž, ja ti veru tiež radšej dievčence obháňam, než holuby odháňam.”

„Na koniec medzi vami nájdem mincou človeka s magickými schopnosťami. Prosím túto polovicu miestnosti, aby sa sústredila, aby na minci padla hlava a druhú, aby padol znak.”
Prednášajúci hodil mincou. Po dopade sa na vrchnej strane objavila hlava.
„Tí, čo ste chceli hlavu – vy vľavo si želajte zase hlavu, vy vpravo znak.”
Opäť padla hlava.
Vyučujúci rozdelil ľavú skupinu na polovicu a pokus opakoval.
Po niekoľkých pokusoch zostal jediný študent.
„Všetci ste videli, že tento pán deväťkrát za sebou správne vopred určil, čo padne. Myslíte si snáď, že má tento pán – ako sa vlastne voláte – zázračne schopnosti?”
„Volám sa Severus.”

Na Isaacove dvere už zákazníci klopali všelijak, ale s týmto sa ešte nestretol. Prezeral si zákazníka stojaceho uprostred miestnosti. Bolo mu jasné, že musí ísť o niekoho, kto buď vykonal niečo skutočne strašné, alebo nahneval niekoho s veľkou mocou. Pravdepodobne to druhé. Na pretvorenie obyčajného zločinca by nemíňali toľko energie.
„Dokážete ma toho zbaviť?” ozval sa zákazník, ktorému sa zdalo, že Isaac už príliš dlho mlčí.
Isaac však mlčal ďalej. Hľadel na pretvora a uvažoval. Vedel, že pomáhať pretvorovi, o ktorého sa zaujíma niekto tak vysoko, je nebezpečné, ale pri pohľade na trojmetrové klepetá miesto rúk sa rozhodol mu pomôcť.

„Ako znalec tvrdíte, že elektronický podpis tohto dokumentu mohol vykonať iba obžalovaný. Ten však tvrdí, že danú vec nikdy nevidel. Nechcete mi snáď tvrdiť, že podpísal niečo naslepo.
„Na čo všetko obžalovaný svoj elektornický kľúč používal.”
„Na čo asi? Na podpisovanie dokumentov, na dešifrovanie správ a na prihlasovanie sa k svojim účtom.”
„Tak to je problém. Pre prihlásenie je nutné podpísať data poslané službou, pre overenie, že ste to vy. A keďže podpis na dokumente je podpisom jeho digitálneho odtlačku, z ktorého nejde zistiť, čo podpisujete, je možné, že dostal na podpis tento dokument bez toho aby vedel čo podpisuje.

Nacpus Bruchus stál nastúpený vo formácii. Vyzeralo to na poslednú bitku v Galii. Potom poputuje do Británie. Počul, že ďalšie rozširovanie Ríma bude pokračovať tam. Tam bude ďaleko od Galov. Nikde nemohli žiť väčší blázni.
Gaius Bonus má príhovor. Nacpus ich počul mnoho. Vždy sú rovnaké. Nebáť sa nepriateľov, aj keď ich bude viac, Rím ich rozdrví. Akoby ich tá dedina mohla prečísliť. Dnes to bude určite jednoduchý a pohodlný boj.
Rimania vyrážajú vpred proti zavretej bráne. Tá sa otvára. Tak to bude ešte jednoduchšie, ako čakali. Z brány sa však ozýva „Na nich”. Nacpus sa zarazí? „Oni – na nás?”

„Termíny na skúšky už sú vypísané, zajtra od obeda sa na nich môžete prihlasovať.”
Týmito slovami ukončil vyučujúci prednášku a študenti sa začali hrnúť ku dverám z miestnosti. Náš protagonista počkal, kým najväčší nápor na dvere opadne a vyšiel tiež. Zamieril do počítačovej študovne, kde si v študijnom informačnom systéme zobrazil termíny skúšok daného predmetu. Skutočne tam boli, ale ich počet bol najmenší možný. Krátky zoznam ukazoval tri termíny s možnosťou prihlásenia sa od nasledujúceho dňa, presne od poludnia. Skontroloval dátumy. Samozrejme. Dva z termínov kolidovali so skúškami z niekoľkých ďalších povinných predmetov. Snáď bude mať zajtra na poludnie šťastie.

Ak naolejujeme linoleum, nenaolejujeme lampu.
Ak nenaolejujeme lampu, naolejujeme linoleum.
Ak Júlia nenaolejuje linoleum, naolejuje Júlia lampu?
Ak Júlia naolejuje linoleum, naolejuje Júlia lampu?
Ak Júlia nenaolejuje linoleum alebo nenaolejuje lampu, je Júlia lojálna?
Ak Júlia nenaolejuje lampu ani nenaolejuje linoleum, naolejujeme nelojálnu Júliu.
Ak nenaolejuje Júlia lampu alebo nenaolejuje linoleum, naolejuje lampu a linoleum Július.
Lojálny Július ale naolejuje aj nelojálnu Júliu.
Nelojálna Júlia nato naolejuje lojálneho Júlia.
Lojálny naolejovaný Július oleje olejovanú nelojálnu Júliu.
Nelojálna oliata naolejovana Júlia a lojálny neoliaty naolejovaný Július lejú olej na linoleum.
Linoleum ale naolejovať nepotrebuje.
Ale pánty, pánty by veru naolejovať potrebovali.

Muž v bielom plášti zapojil posledný drôt.
„Tak a je hotový. Ešte ho treba nakopnúť.”
Ďalší dvaja ľudia v miestnosti naňho nereagovali. Jeden z nich ani nemohol. Ležal na lôžku a očividne už bol nejakú dobu mŕtvy.
„Iba uvažujem, ako na to. Zrejme ostanem pri blesku, je to tradícia. Zakry to, Igor, dnes končíme. Počkáme na búrku.”
Igor začal upratovať miestnosť. Keď však pán odišiel, zastavil sa. Priblížil sa k posteli a zahľadel sa na ležiacu postavu. Ako to pán povedal? Nakopnúť? Spustil postavu trochu nižšie a pootočil ju. Vedel, kde je tradičné miesto na kopanie.
Buch!
Osoba otvorila oči.

„A či si mi tu, Pištík môj?”
„No a kde by som mau byť?”
„Nuž veď ja len tak, či nie si dolu v dedine. Tam sa ti teraz dejú veľké veci. Odmäk prišiel, rieka sa z koryta vyliala, predseda museu krízový štáb zvolať.”
„A kde ho ako zvolau?”
„V krčme. Kde inde, keď všetko ostatné voda odniesla.”
„A krčmu neodniesla?”
„Veru odniesla, ale chlapi stihli všetko povynášať a novú si zriadili.”
„Nuž tak to hej. A ovce nepodojíme? Jak sneh zmizol už ich aj na kopci vidno.”
„Podoj si, Pištík, ak sa ti za nimi chce do kopca driapať.”

Do kaderníctva vošla mlado vyzerajúca žena v zrkadlových slnečných okuliaroch a s vlasmi schovanými pod šatkou. Čakajúci zákazníci pri pohľade na ňu na chvíľu akoby skameneli. Malému vietnamskému kaderníkovi sa tvár rozžiarila úsmevom.
„Doblé láno, slečna Medúza. Vitajte u nás zasa. Poďte, vezmem vás vedľa do súklomnej miestnosti.”
Slečna sa bez slova pobrala za ním. Šatku ani okuliare pri tom neodložila.
„Tak, slečna, usaďte sa plosím. Šatku môžete dať už dole. Zasa vám vaše zmije plelastajú cez hlavu. Nebojte sa, ja si s tými potvolami poladím, tlochu ich plistlihnem, sklátim a hneď z vás bude tá najväčšia klásavica šiloko, ďaleko.”

„Ach Zubatá, či nám nebolo dobre, kým sme sa do ľudských záležitosti neplietli?”
„A to mi ty hovoríš, Perinbaba? Ja som si len svoju prácu robila, tak ako vždy, a ty si predo mnou Jakubka zachraňovala.”
„Ale veľmi smiešne si vyzerala, ako si ho po stráni naháňala. Nebál sa ťa a to sa mi na ňom páčilo. A okrem toho, jeho nezasypalo, nemala si ho brať.”
„Aj tak si ho jedného dňa vezmem.”
„Veď ja viem. Ale zatiaľ ho nechaj. Veď nevidíš, ako sú s Aničkou spokojní?”
„Vidím, Perinbabka. Ale ďalších už predo mnou nezachraňuj, nikdy nevieš, ako to dopadne.”

V ústave molekulárnej genetiky je rušno. Dnes sa mali narodiť nové transgénne svietiace myši. Alfa verzia, všetky chyby ešte neboli vychytané. A už je tu prvá. A druhá. A ďalšie. Budú mať správne želané vlastnosti? Podarilo sa to? Tím vedcov skúma myši. Prezerá ich zo všetkých strán, vzorky z nich strká pod mikroskopy, do strojov. Ak sa myši vydarili, postúpia do ďalšej fáze, do betatestovania, kde sa vychytajú všetky drobné problémy. A ak to prejde bez problémov, tak budú môcť byť uvedené na trh. Aj vy si budete môcť kúpiť svojho krásneho svietiaceho myšieho miláčika. Už čoskoro v neďalekej predajni.

Kráľovský radca zdvihol zrak od tabuliek a znova sa zahľadel na uchádzačov. Boli rozdelení do troch skupín. Prvé dve len tak preletel pohľadom a zastavil sa u tretej. Aspoň tá vyzerala normálne. Ale zároveň mu robila najväčšie problémy. U prvých dvoch to bolo jasné. V prvej skupine majú takmer všetci uchádzači výšku medzi 210 a 250 cm, u druhej zasa vedel deväťdesiatpäťpercentný interval pre obvod pásu. Ale tí tretí? U nich test trval výrazne dlhšie a dával iba vágne výsledky. A kráľ už začínal byť netrpezlivý. Ten konkurz na nájdenie trojice hrdinov určených na záchranu princeznej už trval príliš dlho.

„Všetko najlepšie k narodeninám.”
„Jééj, zrkadlo.”
„Je magické, prezrádza, kto je najkrajší na svete.”
„Vďaka mami.”
Kráľovná posmutnela. Nebola matkou dievčaťa. A s kráľom sa jej dlhodobo nedarilo otehotnieť. Dokonca mala podozrenie, že bývalá kráľovná si na Snehulienku zohnala výpomoc.
Snehulienka zavrela za sebou dvere. Aj dnes sa chcela uistiť, že je najkrajšia.
„Zrkadielko zrkadielko, povedzže mi, kto je najkrajší na zemi.”
„Si krásna, ale kráľovná je predsa len krajšia.”
„Čože? Ako to?”
Zdvihla telefón.
„Haló? Kráľovský kaderník? Potrebujem ihneď nový účes.”
„Kto volal?” spýtala sa kráľovná.
„Snehulienka.”
Kaderník vstal z postele a začal sa obliekať. Musí ísť. Volá dcéra.

„Goméz, tú odpočívareň si zariadil nádherne. Všetky tie moderné veci.”
„Iste, Tish. Už bolo načase tie staré veci vyhádzať. Strýkov škripec bol celý prežraný červotočmi.”
„Ani jeho drvič lebky už poriadne nefungoval. Zhrdzavel tak, že keď ním mama otáčala, úplne sa rozpadol.”
„Strýko mal vždy tvrdú hlavu. Kde vlastne je? Fester, poď sa pozrieť na svoje nové stroje.”
„Myslíš, že sa mu to bude páčiť?”
„Určite. Počula si predsa predavača, že na tomto sa zbaví prebytočnej energie. A to potrebuje. Odkedy musí používať žiarivky miesto žiaroviek, má jej v sebe príliš. A tieto fitness stroje sú presne na to určené.”