Mesiac

„Dnes to bola jazda," zvýskla Lulia. Musel som sa na nej smiať. Bola strapatá a natešená. Vozanka by použila výraz, že je ako naspídovaná veverička.
„Dobre strapoška, čo mu teda vezmeme a pošleme? Lulia, kde si?"
„Tu som! Pozri sa na tento kvietok."
„Myší chvost nie, poďme do záhrady Vozankinej mmaminy. Je plná kvetov, dáky snáď nájdeme tam."
Snežienky, hyacinty, narcisy, tulipány, orgovány a to jašidielko skončí pri šalvii.
„Babské ucho nie! Radšej narcisy."
„Babské ucho, myší chvost, to sú divné názvy. A ako mu to pošleme? Nezvädnú, kým k nemu dorazia?"
Stojím pri kríku červených ruží: „Pošleme mu semienka."

Cestovanie na Zem:
- Je prísne zakázané cestovať počas Splnu, dva dni pred a po Splne. Sami viete, že máme vtedy krídelká plné práce. Nik sa nebude ulievať.
- Pri prvej ceste na Zem NIKDY nesmiete ísť sami.
- Odporúčame použiť polárnu žiaru. Naskočíte na najbližší paprsok slnečného lúča a zveziete sa ako na šmykľavke. Až sa dotkne paprsok atmosféry zletíte k oblakom a pomocou nich sa priblížite k cieľovej destinácií.
- Pomocou kvapiek, vločiek, najlepšie v noci.
- Pozor na cestovanie počas búrky.

Lunko sa sústredil a dopísal:
"Pre pokročilých:
Až tam budete mať priateľov, stačí sa sústrediť, predstaviť si ich a srdcom vyhľadať."

Do splnu ďaleko, tak sme sa s Luliou vybrali na prechádzku na opačnú stranu Mesiaca. Pozorujeme odtiaľ postavičky na asteoidkoch. Najradšej máme malú planétku, na ktorej sa každý deň objavujú kopčeky, ktoré chlapča so slnečnými vlasmi, vždy vyzametá.
Dnes sme ho však videli, ako prenasledoval západ slnka. Vždy, keď ho zahalila tma, posunul sa o kus ďalej, aby si ho opäť vychutnal. Nakoniec ho o kus predbehol, sadol si do trávy a v tme osamotene zaspal.
„Štyridsaťštyri krát!"
„Všimol som si. Dlho to tak nevydrží. Dnes bol príliš smutný."
„Poď so mnou na Zem. Čosi mu pošleme , nech nie sám."

S Binkou a Linkou sme ležali na trampolíne. Vymýšľali sme si, čo vidíme v oblakoch. Zadívala som sa na jeden vzdialenejší. Pripomínal mi panáčika, ktorého som už v oblaku videla. Bolo to krátko po pohrebe starkého. Prišlo mi smutno.
„Idete so mnou dnu?"
Zamietavo pokrútili hlavičkami.
„Mikinu som nechala dole," prebleslo mi hlavou, keď sa vonku spustil dážď. Dúfala som, že sa chlpáčikovia schovali. Ako som schádzala do záhrady, začula som živý rozhovor Linky, Binky s ... chlapcom?! Rýchlo som zbehla dole ku trampolíne. Obe na nej skákali. Musela som sa lepšie zadívať, aby som si v daždi všimla striebristého panáčika.

Slnko - Mesiac
dvaja milenci
Mesiac - Zem
matka a jej dieťa

Láska má veľa podôb
oni sú jej obrazom
navzájom sa učia
navzájom sa potrebujú
navzájom sa okrášľujú
navzájom sa učia
nežiarlia, aj keď je občas niekto z nich
len ten tretí

Zem
ty si ja a ja som ty
napriek tomu viem
musíš ísť
len, neotáčaj sa mi chrbtom

Zem - Slnko
vďaka tebe žiari
vďaka tebe vo mne stále horí život
ale nikdy nás nerozdeľ

Slnko - Mesiac
Láskam ťa
chránim ťa
rozžiar sa
potešíš nielen môj zrak

Mesiac
Vidíš Lunosnílkov?
Sú naši, sú i tvoji
Naučila ich cezo mňa
MILOVAŤ

„Pozoroval si pohreb môjho starkého. Povedal si- ľúbim vás. Koho si mal na mysli?"
„Naozaj? To muselo byť počas mojich prvých dní," pokrčil plecami. Linka s Binkou sedeli. Na striedačku pozerali na mňa a Lunka.
„Dozvieme sa, že čo to chcelo Vozanku zjesť?" Linku neopúšťala zvedavosť. Hlavičkou mi podobrala ruku. Od radosti zavrtela chvostom, keď som ju pohladila: "To by som aj ja rada vedela, čo to je." Zaujímalo by ma, čo by som videla tentokrát. Ale čaro krúžkov vymizlo.
„Možno nám to bude vedieť povedať Svarog. Alebo nás aspoň nasmeruje."
Tak sme nastúpili na loď. Smer k sídlu Lunosnílkov.

„Halóóó, Šípková Ruženka, prebuď sa."
„Mne skôr pripomína Snehulienku. Tá mala takéto tmavé vlasy."
„Snehulienka nebola zjedená „jablkom"! Lunko, čo to vlastne bolo?"
Riadne sa mi zívlo, než som otvorila oči.
„Vitaj!" Linka sa ku mne sklonila a olízla mi tvár. Binka mi skočila na bruško: „Si v poriadku?“
„Au, to sa nerobí. Lunko?"
„Čo si videla?"
„Starkého a... teba," pozorne som sa naň zadívala, „bol si ešte malinký“. Lunko vyzeral zamyslenie, sťažka preglgol: „Nepamätám si skoro nič z prvých dní. Ale keď som zbadal teba, akoby som ťa poznal. Vedel som, že je čas ísť sa pozrieť na Zem.“

Starký sedel so mnou pred domčekom. Videla som to celé ako vo filme, než som si uvedomila, že sa na to celé pozerám z Mesiaca. Zo starkého žiaril plamienok. Akoby sa každým úderom zväčšoval. Čas sa presunul ku dňu pohrebu starkého. Plamienok bolo vidieť, ale zmenšoval sa až úplne zmizol. Zrazu sa vedľa mňa objavil Lunko. Bol ale úplne malinký, dokonca mu nebolo vidieť ani krídelká. Stál vedľa mňa.Pozoroval dianie na Zemi a bol smutný. Bolo mu vidieť len obrovské očká s kosáčikmi mesiaca. potichúčky plakal a akoby niečo zašepkal.
„Lunko, nepočula som ťa dobre, čo vravíš?"
„Ľúbim vás."

Preplavili sme celú Trblietku a pred nami sa črtalo niečo ako púšť. Rozpačito sme vystúpili. Iba Lunko nadšene poskakoval.
„Ta-ta-dá! Čo vravíte? Ako sa vám tu páči?"
„Kde to sme?"
Linke sa kĺzali labky. Binka tvrdo skákala:„ Určite sa neprepadnem?"
Stáli sme na niečom, čo pripomínalo ľad. Táto púšť bola siahodlhá. Povrch bol perleťovobiely a hladký. Jednoducho nádhera. Akoby sme stáli na obrovskom vyleštenom kamienku. Len miestami presvitali nejaké čierne malé krúžky. Boli ako rozhádzané gumičky do vlasov. Podišla som k tým najbližším. Boli krásne. Vábivé. Neodolala som. Rukou som po nich prešla, keď tu zrazu vystúpili a pohltili ma.

ked som vošla do záhrady, hned ku mne pribehla Linka, celá vyvrtená.
„Kde máš parťáčku, chlpáčik?"
„Zas sa kdesi túla s Lunkom. Doniesla si nám niečo z výletu?" zvedavec sa nezaprie.
Z vrecka som vytiahla lesklý kamienok. Linka k nemu pričuchla.
„Radšej mi vytiahni tú maškrtku,"oblizla sa.
„Vozanká!" Binka mi skočila do náručia, Lunko mi už skákal vo vlasoch. Zasypali ma otázkami:
„Čo to máš?"
„Kde si sa to tak dlho túlala?"
„V Banskej Štiavnici. Pozrite sa, čo som tam našla. Mačacie zlato s kremeňom."
„Vy máte zlato z mačiek?"
„Nie, Lunko, to je pyrit.Mám pre vás maškrtky."