Oni

Stál pri okne, zboku, tesne pri stene, aby ho zvonka nebolo vidno, a opatrne sledoval trávnatú plochu pred domom.
„Poď sem.“
Zase ten výraz v očiach.
„Nie stredom izby, uvidia ťa!“
Poslušne sa nalepím na stenu. Kolená sa mi trasú a po chrbtici sa mi plazí bezmoc a zúfalstvo - úplne sebecky, lebo o mňa nejde.
Pridusený šepot.
„Neviem, čo odo mňa chcú, ale sledujú ma. Sú perfektne zorganizovaní. Vedia o nás všetko.“
Odmlka.
„Ja si to nevymýšľam, veríš mi?“
Viem, že si nevymýšľa. „Verím.“
„Pozri sa von. Opatrne. To sú oni.“
Vyzriem z okna.
Trávnik pred domom je úplne pustý.