Pod maskou úsmevov

Papier - prázdny. Štetec v rukách - nečinný. Hodiny ubiehajú.
Vstávam, bezcieľne sa prechádzam po byte. Sadnem si za stôl, otvorím zápisník. Beriem do rúk pero, skontrolujem množstvo atramentu.
Múzy ma po ďalších hodinách stále nechcú kopnúť. Radšej vstanem a vychádzam na balkón. Opieram sa o zábradlie. Snažím sa sústrediť na západ slnka. Spozorovať, identifikovať každý odtienok krásneho divadla, ktoré sa predo mnou rozprestiera. Pohľad mi po chvíli skĺzne na chodník. Je šieste poschodie dostatočne vysoko? Ruku si položím na brucho. Nepoškvrnenejšie než papier. Som unavená. Z boja medzi túžbou rozpárať si ho, ukončiť bolesť a povinnosťou dýchať, byť tu pre nich.