Soľná ruža

„Čo to nesieš, Maruška?“ opýtal sa Aragonit keď vstúpila to jaskyne.
„Džbánik sĺz. Nimi polejem soľnú ružu a tou zobudím môjho milého Soľného princa.“
„Kde si nabrala toľko sĺz?“ Džbánik nebol veľký, ale predsa len muselo dlho trvať kým sa naplnil slzu po slze.
„Naplakala som,“ Maruška priznala.
„On ti stojí za toľko plaču?“
Maruška smutne pokrčila ramenami. „Bez neho ma srdce bolí. Oči nie a nie oschnúť.“
„Čo ak ho tá ruža nezobudí?“
„Naplačem za ďalší džbánik... a ďalší... Rozkvitnú všetky ruže v Soľnom kráľovstve, a tú poslednú krvou zafarbím na červeno, aby všetci vedeli, že som ho ľúbila.“