Ticho po ovečkách

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či sa na ďalší mesiac chystáš.
- Jáj, starý môj, nechystám. Nechce sa mi.
- Pištík môj, ale toto by si nám urobil?
- A to akože komu?
- No ako komu? Ľudu predsa! Všetkým, čo tu naše príhody čítajú.
- A čože ma je po ľude, keď aj tak sa do výberov nedostaneme?
- Jáj, Pištík môj, to nie je len o výberoch. Sledovanosť treba. Veď vieš, že bez toho nám predseda ovečke nekúpi.
- Ale aspoň je ticho. Celô leto to tu bľačalo a zvoncami zvonilo. Aj to krepô psisko pred nimi nakoniec do hory zdrhlo.
- Ale oštiepke a guláš by si jedol. A bez ovečiek to veru nebude. A ak predseda salaš zruší, ťažké časy nastanú.
- Pravdu vravíš Jarík môj. To radšej aj to bľačanie prežijem. Ale zvonce by sme im už dávať nemuseli.
- Kľud, Pištík môj, zvonce nebudú. Veď vieš, že všetky rozobral malý Dodo. Vraj sa v krčme vsadil, že na Valentína bude mať zo všetkých najviac srdcí. Ale aj tak nevyhral, Anča si karty kúpila. Predseda síce nové zvonce objednal, ale kým sem z Číny doletia, tak už zasa budeme bez ovečiek.