Jazero - kapitolka 1

Prásk!
Neville si uvedomil, že niečo nevyšlo podľa plánu, keď ho vlna ľadovej vody zmietla pod hladinu. Dezorientovaný sa pokúsil plávať nahor, ale ďalšia vlna ho hodila o skalu. Tú trocha vzduchu, ktorá mu ostala, mu vyrazila z pľúc v podobe prúdu bublín. Pokúsil sa prstami zachytiť skaly, ale len čo si zodrel kožu prstov. Tretia vlna ho začala odnášať, keď sa jeho sveter o niečo zachytil.
Neville sa v panike začal zmietať, aby sa oslobodil, kým si neuvedomil, že niečo ho tiež zdraplo za ruku a ťahalo… Neville zozbieral sily na posledný výkop a vymrštil sa smerom k skale. Len čo prerazil hladinu, vrazil do niečo, čo odletelo dozadu. Lapajúc po dychu sa ešte kolenačky odplazil od ľadovej vody, než si spomenul.
“Luna,” Neville zachrapčal. Rozmazane videl, ako sa dvíha zo zeme, kam ju sotil, aby si mohla kľaknúť vedľa neho.
“Luna, prepáč, ja… “
“To je v poriadku.”
Nevyzerala zranená. Neville, sklonil hlavu a vydýchol. Keby sa jej niečo bolo stalo, kvôli nemu…
“Sme na správnom mieste,” pokračovala. “Mali by sme ísť, Harry a Dumbledore sa na nás spoliehajú.”
Stisla mu plece a Neville si nie prvýkrát želal, aby bol… lepší. Aby tu nebola strčená s ním, ale s niekým, kto je schopný (ju chrániť). Aj keď, teraz nebol v bezpečí nikto, nikde - ich priatelia práve bojovali o holé životy v Bradavicích.
Nesmie strácať čas. Správu dostali oni.
Neville prikývol a pozviechal sa zo zeme, a potom ponúkol ruku Lune, ktorá sa usmiala a nechala sa vytiahnuť na nohy.
“Harryho Patronus už zmizol. Kam teraz?” opýtal sa.
Luna sa otočila k útesom - ktoré Neville naozaj vnímal až teraz, keď mal čas sa rozhliadnuť. Pod nimi penili čierne vlny, s každým zahučaním, s ktorým udreli o skalu, ich ofŕkali slanou vodou. Nevilla začínala striasať zima, jeho šaty boli úplne premočené a lepili sa mu na telo. Do svitania bolo ešte ďaleko, ale neodvažoval sa tak blízko ich cieľa čarovať.
“K tamtej praskline,” vytrhla ho zo zamyslenia Luna.
“Ach, čo… tej v útese? Ako to vieš?”
“Vidím stopy Harryho kúzla.”
“Aha, jasne… počkaj, čo?”
Luna sa usmiala. “Nikomu som o tom nepovedala, lebo by mi neverili alebo by sa mi smiali-”
“Ja sa ti nebudem smiať,” vyhŕkol Neville.
Luna sa usmiala. “Ja viem.” Potom dodala: “Vyzerajú ako svätojánske mušky alebo zlatý prach.”
Neville prikývol. “Poďme.”
Tentokrát sa Nevillovi podarilo udržať sa na hladine. Vo vode si nepripadal tak ťarbavo ako na zemi - predsa len, tu nič nemohol prevrátiť ani rozbiť - ale Lune sa nevyrovnal. Ladne plávala vedľa neho, a keď vycítila, že sa na ňu pozerá, povzbudivo sa naňho pousmiala. Ani jeden z nich neprehovoril, šetrili si sily, ale Neville jej úsmev opätoval.
Po nejakom čase, ktorý sa Nevillovi zdal ako večnosť - a krátkom zápase s riasami, ktoré sa Lune omotali okolo nôh, akoby boli živé - vplávali do otvoru v útese.