Moje články

Trest bol jednoduchý.
Len esej o našom najväčšom potešení. Kto odovzdal popísanú jednu stránku, mohol ísť domov. Všetci poškoláci sa do toho nadšene pustili.
Okrem neho.
Prišiel neskoro. Z batoha vytiahol ohlodanú ceruzku, nohy v ťažkých topánkach skryl pod stoličku.
Bola som hypnotizovaná kučerami, čo mu padali do očí, sústredeným dívaním sa z okna a jeho škrabkaním sa na predlaktí. Po chvíli vstal a papier odniesol profesorovi. Profesor pokrútil hlavou.
" To je všetko?"
" Áno."
" Zastav sa zajtra, Johnny."
Odišiel a profesor si povzdychol. Ponáhľala som sa s odovzdaním, aby som videla, čo bolo na tom papieri.
Prázdny. Úplne. Nenapísal nič.

Harry sa prebudil do jasného rána veľmi bolestivým spôsobom. Najradšej by vypol slnko, ale zmohol sa len na zaskučanie a sebareflexie na tému, čo sa, pre Merlina, stalo včera v noci.
Chvíľu len ležal. Potom otvoril oči. Naľavo nočný stolík, pohár vody a šaty na zemi. Asi jeho. A... kniha. Tisíc a jeden liečivých elixírov.
Harry mal strach pozrieť napravo.
Na vedľajšom vankúši spal ako dieťa Severus Snape. Hákovitý nos, o pár vrások viac, tmavé chĺpky na chrbte. Potter si s hrôzou uvedomil, že sú obaja nahí.
Žeby to včera až tak prehnal s alkoholom?
Radšej vzal nohy na ramená.

Prvý život končí s prvým zlomeným srdcom. Druhý po škole a tretí tesne pred tridsiatkou, s deckom a manželstvom na krku. Štvrtý, keď zomrú rodičia.
Piatemu životu dávame zbohom zároveň s exmanželom.
Šiesty skončí, keď deti vyštudujú a v dome je zrazu ticho. Tak si k siedmemu adoptujeme kŕdeľ mačiek, a zrazu meníme prácu a jazdíme na dovolenky sami so sebou. Ôsmy začína s novým partnerom a deviaty krízou stredného veku a vráskami.
Desiaty, keď sú všetci kamaráti zo strednej školy zrazu po smrti. Jedenásty život cítime v kostiach, keď vychádzame hore schodmi a dvanástym sa lúčime.
Trinásty nie je.

" Prvá úroda tohoto roku bola, bohužiaľ, aj posledná," premietal Tyrion Lannister, keď stál na balkóne a díval sa dolu na Casterlyovu skalu.
Na poliach v diaľke sa mihali malé, prosto odeté postavičky. Sedliaci zvážali obilie, zbierali malé, sotva urodené ovocie. Mali uponáhľané, strhané pohyby. V krátkom čase sa toho snažili pozbierať čo najviac. Vedeli, že mnoho z nich nasledujúcu zimu neprežije. Teda, ak príde tak skoro, ako všetci čakali.
Tyrion sa zachmúril.
Už-už sa chcel otočiť a vojsť do svojich izbieb, keď ho upútal pohyb na oblohe. Priletel biely havran z Citadely.
A takto v Roku falošnej jari začala jeseň.

Hermiona sa prehrabávala svojou bezodnou kabelkou, keď našla kôpku teplákov, legín a huňatých ružových ponožiek.
Z očí jej z ničoho nič vyhŕkli slzy. Utrela si ich opakom ruky, až keď si vydobili cestičku polovicou tváre.
Nosievala ich doma. Presne tieto handry, v ktorých by nikto kompletný nevyšiel ani vyhodiť smeti. Ona ich milovala.
Spomínala si na dlhé zimné večery, keď sedávala pod dekou s knižkou a pila kakao od mamy.
Jej rodičia sú teraz možno mŕtvi, a ani nevedia, že majú dcéru menom Hermiona.
Rozplakala sa, ticho, zúfalo.
" Hermiona!"
" Už idem, Harry," povedala a vyšla zo stanu. Ron sa vrátil.

" Prečo?" šepkal, keď sa naše pery dotkli. Ako tisíckrát predtým... bolo to ako prísť domov.
" Prečo nie?" šepkala som ja, keď sa naše pery oddelili. Po dlhej chvíli. Krútila sa mi hlava, podlamovali sa kolená. Nie kvôli alkoholu.
" Nezraní ťa to príliš?" rozopínal mi košeľu.
" Prečo ťa to zaujíma?" ja som jemu rozopínala nohavice. " Nikdy predtým si sa o to nestaral."
" Miloval som ťa," nacvičeným pohybom ruky mi rozopol podprsenku. Spadla. Usmial sa. " Milujem ťa stále."
" Nádej zomiera až ráno," položila som takmer prázdnu fľašu rumu na parapet. Za oknom sa tma ťahala ako smola.
Do rána mu môžem veriť.

John Watson sedel pri stole, jedol praženicu s kečupom a ponad ranné vydanie The Guardian ukradomky pozoroval Sherlocka.
Vždy si ho predstavoval kráčať za zvučky Ružového pantera s obrovskou rukou v lupe, nevedel si pomôcť. Ale Sherlockove "na stope" vyzeralo úplne inak ako hocijakých detektívnych filmov.
Toto nebol film. A Sherlock ani nemal obrovskú lupu.
Ale zato mal staré husle a už druhý deň za sebou vrzúkal, pri čom nepovedal ani slovo. John premýšľal, ako sa ho taktne spýtať na jeho duševný stav.
" Preboha, Watson," Sherlock sa zrazu zamračil. " Ako môžeš jesť praženicu s kečupom?!"
Sherlock Holmes sa jednoducho zbláznil.

Les krátko po zotmení je esenciou mágie.
Kráčam po cestičke a bosé nohy mám špinavé od prachu. Na nahých pažiach mi naskákala husia koža. Neskorá jeseň je chladná... A mesiac vychádza, slnko zapadá. Bytosti lesa sa prebúdzajú.
V svetle vysokej sviečky, ktorú nesiem v rukách, vidím popadané, zošúverené hnedé lístie.
Leží pri okrajoch cestičky. No ja sa nesmiem zatúlať... vystríhali ma.
Spoza neďaľekých stromov sa ozve ľúbezný spev. Akoby spievali samotné srdcia starých dubov. Clivú pieseň o smrti, a o tom, aké krásne je cítiť trávu pod nohami. Len sa usmejem.
" Dnes v noci ma nedostanete," šepnem smerom k dryádam.

V očakávaní klopkám na dvere. Snažím sa postaviť na špičky, aby som dovidela dnu cez kukátko. Hobitia výška mi kazí plány. Školská taška mi padá z ramien, čiapka na oči a všade naokolo trúsim sneh.
Som hrozne hladná.
Klopem znovu. Priložím ucho na dvere a počúvam. Pes škriabe na dvere a takmer vidím, ako vrtí chvostom. Počujem maminkine kroky v papučiach. Otvára. Ja sa vyzúvam, kabátik ukladám na vešiak v predsieni.
S vlasmi mokrými od snehu bežím do kuchyne. Vonku za oknami sa stále sype sneh, a na stole sú buchty s cukrom, ktorý sa veľmi ponáša na tie vločky.

"... keď sa nenaučíte matematiku, tak sa nezamestnáte, v živote vám ju jednoducho treba..."
Naša triedna a matikárka v jednom nám opäť raz držala kázeň o dôležitosti jej predmetu. Sedela som na hodine a rozhliadala sa po spolužiakoch. Tamten ma ohovára, dievča vedľa neho je zase falošná kamarátka. A ani s jedným z tridsatich si nerozumiem.
Matika je dôležitá?
A čo ja tu, dopekla, ešte robím? Chcem sa ukázať,, a nie snažiť sa o niečo, v čom nikdy nebudem dobrá.
Cez prestávku som vytočila číslo miestnej umeleckej strednej. Ešte nie je neskoro.
Ten deň som bola na matematickom gymnáziu posledný raz.

" Auuu!"
" Čo je?"
" Spadol som."
" ... aha."
" Si si istá, že máš zápalky v pivnici?"
" Hej. Teda, dúfam. Baterku som nevidela od vlaňajšej stanovačky a zapaľovač som včera stratila..."
" Ja sa bojím."
" Ale veď si chlap."
" No a čo. Ja sa bojím. Hľadaj rýchlo."
" Veď mi pomôž, pôjde to rýchlejšie."
" Aaaaa!"
" No čo je zas?!"
" Zamotal som sa do pavučiny! Aaa, ježišikriste, teraz ma zožerie pavúk a zostaneš tu naveky uväznená s mojím mŕtvym telom!"
" Nevrešti, myslím, že som práve našla zápalky."
" Kim, ja sa bojím."
" Sklapni, Johnny."
Keď Kim škrtla zápalkou, pivnicu osvetlil blesk prichádzajúci z vonka. Búrka práve začala.

" Nechápem.
Veď, predsa, toto som už zažila.
Toto chladnutie citov, horký knedlík v krku pri myšlienke na neho. Previnilý a zároveň ublížený pocit. Ľutovanie, výbuchy tichého plaču hocikedy a hocikde, nachádzanie stratenej rovnováhy. Stáva sa to vtedy, keď vám každý párik na ulici, držiaci sa za ruky, pripadá ako osobitný výsmech. Lovestory sú zrazu hlúpe, bojíte sa svojich snov plných spomienok. Ďalšie sklamanie, a máte pocit, že toto ste už zažili, včera, a s ďalším omylom vás to čaká aj zajtra..."
Toto všetko a ešte viac mi bežalo v mysli, keď som sa dívala, ako naposledy odchádza daždivým večerom preč.

Totálna anarchia začína presne také pondelkové ráno, kedy mi nezvoní budík. Váľam sa v posteli, a potom si uvedomím, že nie je víkend.
Hlava sa mi krúti, nedostatok spánku prejavený na fialovočiernych kruhoch pod očami. Zamaskovať mejkapom, hodiť na seba prvý sveter čo príde pod ruku, trochu hystericky pobehať po byte a ide sa. S kúskom chleba namazaným maslom ako raňajková náhrada.
Na dobré ránko žuvačka, aby môj dych nespôsobil mdloby tomu milému autobusárovi, a dobiehanie na zastávku s tým, že aj tak nestíham.
Každý pozná také rána. A ja vždy premýšľam, prečo, sakra, sa tak ponáhľam práve do školy.

Snapove tresty?
Každovečerná lahoda.
Bola sranda, keď sa hneval. A úlohy boli fajn, väčšinou som mohla sedieť v jeho blízkosti a liezť mu na nervy.
Občas som mala pocit, že je to môj hlavný a jediný zmysel života.
Vždy som hádala, čo vymyslí- ako dnes. Bol piatok a Snape bol po celotýždennom trestovaní už asi unavený, lebo ma zaviedol do svojej pracovne a mávol k zaprášeným policiam.
" Poutierajte to, slečna."
S úžasom som podišla bližšie. Neskutočné množstvo mozgov naložených v zaváraninových pohároch.
" Hej, pán profesor, a ktorý je váš?"
V tej chvíli som vedela, že tresty budú aj budúci týždeň.

" Zavolal som si vás kvôli krádeži, čo sa udiala včera v noci," Dumbledore po všetkých prechádzal jasnomodrým rentgenovým pohľadom spoza polmesiačikových okuliarov.
" Domáci škriatkovia sa sťažovali, že z kuchýň zmizol salám, šunka, hovädzie, no jednoducho všetko mäso."
" Presne, presne," Dobbyho uši horlivo plieskali.
" Viete o tom niekto niečo?" Dumbledorov pohľad bol prísny. Snape nevravel nič, len mal obočie povytiahnuté až kdesi vo vlasoch. McGonagallová vyzerala zmätene, a Hagrid... Hagrid si ohrýzal nechty.
Po chvíli to už nevydržal a vyhŕkol: " Profesor Dumbledore... musím vám niečo ukázať!"
Štvorica rokfortských profesorov prekvapene zastala pred mláďatkom draka.
" Bol hladný..."
" Pre Merlinovu bradu, Hagrid. Zase?!"

" Vráť sa na štart. Bez štyroch tisíc," ten zákerný protiva sa na mňa vyškieral spoza modrej karty s nápisom Náhody. Zamával ňou vo vzduchu a víťazoslávne pozoroval môj rozčúlený výraz.
Čo čert nechcel, o dve minúty som mu prešla cez dostihového koňa a musela som predať tie svoje. Na tvári sa mu usadil výraz najväčšej spokojnosti, keď som mu ďalšie kolo odovzdávala všetky svoje úspory.
Odolávala som ešte chvíľu, ale potom som musela uznať, že som prehrala. Zase.
" Tak, Arwen," Aragorn sa potešene uškrnul. " Vieš, čo ťa čaká."
" Hmpfff," znela moja odpoveď pri pomyslení na hory špinavého riadu v kuchyni.

" Hej, Kubo," Bob ma šťuchal do ruky. " Vstávaj."
" Čo? Ahaa," zazíval som. Z úst mi muselo páchnuť až do Austrálie, a keď som sa chcel ponaťahovať, zistil som, že ležím na Bobovi. Vo vani. A v ruke som, bohvieprečo, zvieral gumenú kačičku.
" Čo sme robili včera v noci?!" pozrel som sa na seba do zrkadla. Vlasy mi stáli do všetkých svetových strán a vyzeral som ako po prežití niečoho medzi elektrošokom a flámom svojho života.
Čo bola asi aj pravda.
" Hej, Bob, a prečo máme v pračke kočku?"
Tá blondínka voňala ako ranný joint na dobré pľúca, a jahodový dezodorant.

" Slečna Adamsová," nasupený hlas Severusa Snapea v mojom uchu. To sme tu už dávno nemali... približne od posledných elixírov.
" Prosím, pán profesor?" uškrnula som sa, nedávajúc najavo ľahké klepanie kolien.
" Čo, pre Slizolinovu bradu, si myslíte, že robíte? Pokiaľ mi je známe, na prípravu lektvarov nie sú potrebné muklovské udělátka," zavrčal a načiahol sa po mojom zapaľovači, ktorým som zakladala oheň pod kotlíkom.
Jeho vlasy ma pošteklili na nahom chrbte.
" Severus, to, čo ma tlačí do chrbta, je tvoj prútik?"
S víťazoslávnym úsmevom som sledovala, ako mu klesla sánka.
" Ešteže sme sami," zavzdychala som mu do pier, keď ma pobozkal.

" Nevidím, nevidím, nevidím," hystericky som sa kývala z jednej strany na druhú a zakrývala som si uši rukami. Hoci som mala tuho zavreté oči, stále som pred sebou videla dôvod mojich zakrvavených dlaní.
Srdce mi bilo o závod, rýchlejšie, ako strely z pištolí všade naokolo. Chcela som ich nepočuť.
Opatrne som otvorila oči a snažila som sa nepodľahnúť šoku. Poloneznámy muž odetý v nepriateľských farbách ležal predo mnou, skrz naskrz prebodnuté pľúca. Dotkla som sa jeho krvácajúcej rany.
Splašene ním trhlo. " Prosím, nezabíjaj ma, život... milosrdenstvo!"
Mal hrozný strach.
" Nekonám zlo," povedala som, keď sa mi do chrbta zaryla guľka.

Žiadne jedlo!
Ron strávil pol dňa prehľadávaním špajze. Jediné, čo našiel, boli suché keksy. Hermiona si svoju pomstu premyslela dôkladne.
Ráno hľadal čisté ponožky tak dlho, že sa nestihol naraňajkovať. Na ministerstvo prišiel neskoro a v pokrčenom obleku. A keď sa večer vráti domov, má mať na večeru len suché keksy?
Namosúrene sa posadil za kuchynský stôl a premýšľal, či mu hádka s manželkou stála za status slameného vdovca. Rose bola v Rokforte, tak sa jej posťažovať nemohol, a Hugo sa na neho tiež asi hnevá, lebo ho celý deň nevidel...
Dopekla, veď on ho zabudol v školskom klube.
" Hermionaaaa!"

Vždy, keď sme na prašnom nádraží utekali za odchádzajúcim posprejovaným vlakom, zapadalo slnko. Cestovali sme výhradne nočnými spojmi. Časom cez deň sa nedalo plytvať, a noci boli krásne. Prázdne vagóny, šero, tiché gitarové koncerty pre pár ľudí.
Občas sme si tak dokonca privyrobili. To sa hodilo, pretože pri trampovaní človek pár drobných potreboval. Bavilo nás zbaliť si spevníky, ešusy a spacáky a utekať. Mesačný svit pri zabudnutých rybníkoch, české vísky a bramboračka od srdečných babičiek. Polia a lúky, čo siahali do neznáma. Ranná rosa na steblách trávy.
Svet mal neznáme hranice.
Kvôli letám by bol človek aj rád navždy študentom.

Rod: Barbie
Druh: Plastová
Poddruhy: Blbá, Krásna, Vodkyňa...
Iný názov: Pijavice, Mäsožravky
Výskyt: prevažnú väčšinu nájdeme na stredných školách vo svojom prirodzenom prostredí
Spôsob života: zhlukujú sa v malých húfoch, zvyčajne tri až šesť členiek
Rozmnožovanie: veľmi časté a okázalé
Pôvod: bohatšie emočne slabé rodiny
Znaky výzoru: dlhé nohy, perfektná manikúra, pastelové krátke sukne
Činnosť: nákupy, ničenie života ostatných ľudí, roztlieskavanie
Chemické vlastnosti: ultra zákerné, výbušné, v prípade podráždenia alebo nudy vysoko nebezpečné okoliu
Ďalšie vlastnosti: mentálna zaostalosť (nie vždy), povrchnosť, spravidla nepoužiteľné do reálneho života
Spôsob boja: od chrbta, najlepšie zneškodníme dobre mierenou ranou
Poznámka: Vylučujú extrémne jedovaté látky.

Stalo sa Vám niekedy, že ste uprostred varenia zložitého elixíru zistili, že nemáte poruke nôž?
S naším varechonožom sa Vám to už nikdy nestane!
Z jednej strany drevená varecha, z druhej multifunkčný nôž použiteľný aj ako dláto, vidlička, minipílka a dokonca aj strúhadlo!
Dajte zbohom nepodareným elixírom. Už nikdy viac!

" Psst. Nič nehovor, už ti to nepomôže. Nič ti nepomôže," povedal potichu s čepeľou noža na jej krku.
Pokúsila sa mu vyšmyknúť, ale jediné, čo dosiahla, bolo, že ju zovrel ešte pevnejšie.
" Zlomím ťa tak, ako si ty zlomila mňa," krvilačne sa usmial. Cítila ten úsmev rovnako, ako jeho dych na svojom zátylku.
Mrazilo ju z toho.
" Uvidíme, kedy začneš prosiť o život," šepkal jej do ucha. " A kedy o smrť."
Pritláčal hrot noža na jej porcelánové hrdlo.
" Bude to bolieť, miláčik, veľmi," jazykom zlízal tri kvapky krvi z drobnej rany.
O malú chvíľu sa podzemnými kobkami ozval príšerný rev.

" Za dvadsať rokov mojej služby som čosi takéto ešte nevidela," povedala a pozrela hore. Na nočnej oblohe vybuchovalo tisíc farebných svetiel.
" Polámala som ruky, nohy, zopár metiel a jedno auto. Všetci sa ma boja, keď stojím na stráži. Videla som ľudí premieňať sa na zvieratá. Poznám bolesť, agóniu, ukázali mi smrť. Spomínam si na stovky tvárí, ktoré dnes uvidím zomrieť," vravela, keď obrana hradu padla a okolo nej prehrmeli ľudia v čiernych plášťoch so smrťou na perách.
A ten najhorší, s haďou tvárou a červenými očami, ten šiel posledný. Bol to prvý človek, ktorého sa Zúrivá vŕba bála. Lord Voldemort.

Bradatý muž stál pri okne a díval sa von na zasnežené kopce. Jeho postoj bol napätý, dôstojný.
" Ľudevít, nehnevaj sa-"
" Ako si mohol?!" inokedy tak pokojnému Ľudevítovi šľahali z očí blesky. " Tam na Devíne si sľuboval slovenskému národu, Miloslav, vernosť a česť v boji!"
" Ja nie som zradca. Nezradil som!"
" Mňa si zradil. Všetko kvôli akejsi žene!"
" Ona nie je akási žena," vydýchol Hurban trpko. " Keby si nebol tak zaujatý, možno by si pochopil, že ženy ťa od zachraňovania Slovákov nezdržia. Úbohá Adela!"
Dvere za ním silno buchli.
" Urobil som to pre duch jazyka a národa," povedal Štúr prázdnej izbe.

Vysoký, svetlovlasý muž bol jedinou postavou, ktorá sa vynímala na širokej prérii. Unavene zoskakoval z koňa, sadal si pod osamelý strom a púšťal sa do skromného jedla: kukuričné placky a bizónie mäso.
Načúval zvukom prérie a sledoval všetko naokolo. Len náznak, kúsok odpovedí. Kam zmizol? Kde je teraz? A je vôbec nažive?
Zahryzol do mäsa, a, hoci to bolo ťažké, musel si to priznať: pred dvoma dňami stratil jeho stopu a nedokáže ju znovu nájsť.
Cítil sa, akoby hľadal mrkvu v zime, ihlu v kôpke sena, sneh na púšti. Beznádej mu zväzovala hrdlo.
Môj milý Winnetou, uvidím ťa ešte niekedy...?

Stále tichá, navždy milá
rovnaká i premenlivá.
Chodím za ňou pre radosť,
som jej každodenný hosť.
Raz je prázdna, raz je plná
prechádza mnou šťastná vlna.
Je opojná, hriešna, sladká
inokedy ostrá, horká,
občas kyslá, možno slaná,
surová i pečená
varená či smažená.
Keď ma vidí, kričí, volá
že prestať jesť by som mala.
Mágiou nado mnou panuje
chuťový orgazmus sľubuje.
Je vysoká, elegantná,
v bielom háve sladko spinká
každú noc, kým neprídem
a svieti, až je biely deň.
Doma na mňa čaká šťastne
a skladá mi len krásne básne.
Vždy si vezmem iba z kraja.
Ach, ty chladnička moja!

Cítila som, ako mi jemnými pohybmi uväzuje bielu šatku okolo hlavy. Zavrela som oči, keď sa ich dotkla hebká látka.
" Tak. A teraz sa nedívaj," povedala a zasmiala sa. Jej drobná dlaň zovrela moju ruku. Kráčali sme a vo vzduchu bolo cítiť skoré leto, jahody a pokosenú trávu. Počula som klopkanie opätkov o kamenné dlaždice v ulici a jej zvonivý smiech.
Keď mi o malú chvíľku neskôr zložila šatku, akoby som sa preniesla v čase. Západ slnka sa opieral teplými, oranžovými lúčmi o hradné múry. Rozprávali o hrdinoch a dávnej láske.
" Cítiš to?" zašepkala. Jej vlasy ma pošteklili na krku.

" Pán Potter," zapriadol mi vtedy do ucha zamatovým hlasom. " Nič vám nesľubujem. Na vlastné nebezpečie."
" Na vlastné nebezpečie," prikývol som s hlavou v oblakoch a rukami pod jeho habitom. Konečne ma prestal týrať, pritisol svoje telo k môjmu. Čosi zavrnel, pritiahol si ma za vlasy a pobozkal ma, drsne, žiadostivo, kruto.
A vtedy sme spadli do plíženia sa všade naokolo, kradmých pohľadov vo Veľkej Sieni, občas poloúsmevov na chodbe. Naschvál vybuchujúce kotlíky, tresty s neprespanými nocami. Dekadentná vášeň v nepomenovanom vzťahu.
Asi som ho miloval, preto som sa vždy vrátil, aj keď bol niekedy ako jed. Užívať na vlastné (ne)bezpečie.