Fénixov rád

Dvere sa s treskotom zavreli. Mladík, čítajúci pri stole Proroka, sa takmer ani neobťažoval zdvihnúť hlavu. Tušil, kto to je. A naozaj, do miestnosti sa ako voda vrútil Sirius.
„Ani sa ma neopýtaš, ako mi to išlo?“ oboril sa na Námesačníka, ktorý mu venoval nevzrušený pohľad.
„Nemusím. Vidím,“ kývol rukou smerom k Tichošľapovi.
Ten odfrkol, ale uznal, že zo špinavého kabáta, roztrhaných nohavíc, strapatých vlasov a rozhnevaného výrazu je to jasné.

Dve postavy sa s hlasným puk! zčista-jasna zjavili na námestí ospalého mestečka. Chvíľu sa navzájom nedôverčivo obzerali. Potom sa konečne spoznali. Vykročili k sebe a privítali sa srdečným stisnutím rúk.
„Sirius, som rád, že ťa konečne opäť vidím,“ zasmial sa potichu jeden.
„Aj ja, Námesačník, hoci aj za takýchto okolností,“ uškrnul sa druhý mladík.
Spoločne vykročili tmavým mestom.
„Takže aj ty si dostal správu od Dumbledora?“ skôr skonštatoval než sa opýtal Remus Lupin.
„Od toho starého blázna?“ prehodil zamyslene Sirius Black.