Moje články

V cele bolo ticho. Právnikova tvár bola napätá, očami prepaľoval Mikaha. Podozrivo sa zaleskli červeným odtieňom.

"Uvedomuješ si, čo je na tej páske!?" Nekričal, práve naopak, ale jeho šepot bol ostrý.

Mikah naňho upieral nechápavý pohľad. Nerozumel, prečo jeho sugescia nefungovala. Pri Seléne a  pri ´právnikovi´ si toho bol vedomý. Akoby stratil svoju schopnosť.

´Právnik´ vedel, čo mu beží hlavou. Pristúpil k Mikahovi vyhrnul mu rukáv a odhalil symbol smrti. Symbol Mnohotvarého, ktorý momentálne žiaril tmavočervenou farbou.

"Zbohom Mikah, na túto cestu si sa pobalil už dávno. Dohoda je zrušená." S týmito slovami odišiel z cely. Mikah sa už nenadýchol.

"Mikah, skončil si. Zatýkam ťa za vraždu Elijah a..."postavila sa menujúc ďalšie obete.

"Toto nemyslíš vážne. Zavolám ho." Putá mu už zdobili zápästia, keď mu odrapotala poučku o práve nevypovedať. 

Na policajnej stanici ich už čakala vysoká postava. Seléne prešli zimomriavky, ako pri prvom stretnutí. Chceli sa poradiť, pred začiatkom vypočúvania. Netrvalo to dlho. Posadila sa s Varunom oproti nim. 

"Chceme si vypočuť celú nahrávku. Trochu pochybujem, že len na jej základe ho môžete zadržiavať," právnikov hlas až hrmel.

Usmiala sa. Bez slova pustila magnetofón.  Varun držal kamennú tvár. Za to právnikova chytila už mŕtvolný odtieň.

"Nepovie ani slovo."

Siahla do tašky. Vytiahla magnetofón. Ozval sa Mihahov hlas: "Ak vyhráš, dám ti dôkazy a odsedím si, čo som spáchal. Ak prehráš, prekvapím ťa."

"Až tak naivná?!" momentálny Mikahov hlas sa jej posmieval. Napriek prehre. 

"Vtedy som netušila, že je v tom viac, než som si mohla uvedomiť. Kiežby som skôr vedela, že dôkazy sú na tejto malej páske."

"Ani by som nepovedal. Ale priznaj, ako je možné, že..."

"...že neposlúcham, ako ostatné? Poradím ti - nepýtaj sa na veci, ktorým nepochopíš, " pristúpila k nemu, vyhrnula mu rukáv a odhalila znak, ktorým si ju Mnohotvarý označil, "nedávaj si tetovania, ktorým nerozumieš."

S úľavou sa opäť posadila a ... dala mu šach-mat. Nebyť rošády, nebyť hrozby, že zbadá volavku, hoc len v odraze, nepodarilo by sa jej to.

S očakávaním mlčala. Spomínala. Pred rokmi boli na tomto istom mieste. Kde získala jeho pohľad. Pravdepodobne to ju zachránilo pred tým, aby ju ovládol. Aby ju donútil podvoliť sa mu. 

Len vďaka tomu tu mohla dnes sedieť. Už poznala spôsobom, ako donútil svoje obete k spolupráci. Ale chýbal motív a dôkaz. Výhrou v dnešnom zápase by mala obe získať. 

Mikah sa striedavo pozeral na ňu, na šachovnicu. Neočákaval prehru. Neočakával ani spôsob, ktorým prehral. Mrcha!

"Zaujímavé," Mikah sa uškrnie, "niektoré veci sa nezmenili."

Narážkou na ich prvý súboj ju chce vyviesť z miery. Presne vedela, čo robí, tvrdošijne ignorujúc vibrácie medailóna. Pamätala si každý ťah, ktorý vtedy spravili. 

Pozoroval jej sústredenie. Ako vtedy, keď mu jej plachý pohľad pripomenul stratené potešenie. Keď ňou myklo, myslel si, že ju ovládol. Stále nechápal, ako je možné, že aj teraz odoláva jeho vôli.

Pocítila jeho pohľad. Uprela oči naňho, zaútočila kráľovnou. To vyvolalo volavku. Začala sa za ním zhmotňovať. Hneď si všimla, že sa zadíval za ňu na sklo.

Vystrelila a pobozkala ho.

 Od prekvapenia spravil rošádu. Zbabelec.

"Dopi tú šálku, nech môžeme začať," súri ju starenka. Seléne nestihne prehltnúť posledný dúšok horkého nápoja, už je šálka v starenkiných rukách.

"Je mocnejší, než bol. Smrť Mnohotvarého spôsobila uvoľnenie jeho energie. Z tej čerpá. Umožňuje mu to rozšíriť svoje schopnosti na väčšie okolie.. Hmm, to predtým nebolo vidieť... volavka...," chytí ju za ruku, "...NIE!"

,Nie! Mikah zbadá volavku. Napriek jej magickej povahe ju obráti proti Edith. Vidí, ako aura Edith aj volavky tmavne. Stratí svoju žiaru a Edith príde o svoju schopnosť odolať jeho sugescii a...začne mu pomáhať. Vidí dokonca ako ide k Varunovi, aby...´

"Nesmie ju vidieť!"

Edith sa k nej otočila. Volavka len jemne kývla hlávkou.

"Neboj, viem, že by to bola hlúposť," vrátila sa dovnútra. Volavka kráčala za ňou. Akoby sa chcela uistiť, že nespraví inú hlúposť. Až keď vytiahla z knižnice knihu a uvelebila sa na posteľ, pod deku, opäť sa rozplynula.

Z rozprávky do rozprávky, z tejto knihy jej čítala mamka vždy, keď bola chorá. Položila ju vedľa vankúšika, ľahla si a len na ňu hľadela. Akoby tento nepatrný akt mohol niečo zmeniť a zariadiť, že ako v rozprávke, aj teraz sa všetko dobre skončí. 

Na knižku vyliezla myška. 

"Zavedieš ma k nej? "

Otvárala skrinky, vyťahovala veci zo šuflíkov, prehrabovala sa v skriniach. V živote by nepovedala, že v jednoizbovom byte je toľko rôznych zákutí, kde by sa dala schovať malá krabička. 

Zúfalo vyšla na balkón, akoby tam mohla nájsť odpoveď. Oprela sa o zábradlie a zadívala sa na chodník o šesť poschodí nižšie. Nebolo to prvýkrát, čo sa jej zacnelo za jej domčekom. Ten bol jej domovom a útočiskom pred svetom, pokiaľ ho nepoškvrnil Mikah. Doteraz nechápe, ako ju mohol vypátrať. Kým hľadala dôkazy proti nemu, on si našiel ju. 

Opäť sa pozrela dolu. Zacítila jemné vibrácie. Volavka ju jemne zozadu ďobla.

"To nepotrebujete vedieť. "

"Keď myslíš...padáka mi aj tak nemôžeš dať. Porušíš dohodu a..." 

Mikah pri tej nedopovedanej hrozbe zaťal päste. Až príliš si uvedomoval, že ´právnik´ má pravdu.  Bude sa musieť vysporiadať nielen s Edith. Po dlhom čase zatúžil po svojich husliach. 

Edith cestou domov premýšľala, čo bude potrebné spraviť, než ho prepustia. Tá chvíľa prišla oveľa skôr. Cítila, ako sa myška túli k jej od zimy skrehnutej ruke vo vrecku kabáta. Príjemne jej ju zohrievala. Uvedomila si, že ju nepomenovala. Pri každom pohľade do tých drobných očiek jej napadalo len Vĺčatko. Akoby sa Vĺča prevtelilo do malej myšky.

Mikah sa tváril, že počúva právnika, ale myšlienky mu lietali rôznymi smermi. Premýšľal, kombinoval rôzne možnosti, situácie, ktoré mohli nastať a nenastali, ktoré sa môžu udiať, k čomu budú viesť. Niektorí ľudia to nazývajú myšlienkový strom. Uňho to bol skôr strom zločinov, ktorých spoločným menovateľom bola Edith. Keď si to uvedomil, zasmial sa. Právnik pochopil, že ho počúva napol ucha, buchol päsťou po stole. 

"Neuvedomuješ si, že len s jeho pomocou si mal možnosť ju zničiť."

Mikah zdvihol oči, ale úsmev mu z tváre neschádzal. 

"Mnohotvarý si neuvedomil, že potreboval moju pomoc. Tak aj dopadol. Ale zároveň mi pomohol."

"Ako?"

Akonáhle vyšla z toho temného priestoru, Slnko sa opäť vynorilo spomedzi oblakov. Nastavila tvár jeho teplým dotykom. Ten muž, Mikahov právnik, ju desil. Šla z neho smrť. Horšie ako z havranov Mnohotvarého. Možno to bolo len tým, že pôvodná právnička tajomne zmizla bez stopy skoro hneď po vynesení rozsudku. 

Edith až s odporom pozrela na obálku, ktorá ju chladila v rukách.. Myška jej precupkala pri jej otváraní na plece. Vytiahla úradné oznámenie o dátume prepustenia - za dobré správanie už za dva dni. Ale v obálke sa ešte nachádzali fotografie jej Vĺčatka. Jeho rozrezané telíčko pred jej dverami. Slnko sa stratilo. 

Počas novu Mesiaca ani nočné vtáky nespievajú. Vĺčatko pokojne podriemkavalo vedľa nej. Edith sedela nad fotkami. Lámala si hlavu nad prípadom, ktorý s Varunom nazvali  Čarodej. Najhoršie bolo, že páchateľa poznali - Mikah Dran, hral na prvé husle v orchestri. Nevedeli nájsť spojenie s obeťami. Nevedeli si vysvetliť, ako ich presvedčil ísť s ním. Varun ho už zo zúfalstva premenoval na Potkaniara. Nevadilo, že nehral na zázračnú píšťalku. Edith v úlohe Seléne sa podarilo nadviazať kontakt, ale zatiaľ nič nezistila. Pri každom stretnutí ju Mikah podivne prepaľoval očami...Začula slabunké vrznutie. Napla sluch. Noc si už zvyšné zvuky ponechala pre seba.

Kroky zastali pred dverami, bolo počuť tichú vravu. Mikah si založil putá. 

Edith nestihla ani zareagovať, keď do miestnosti vošiel vysoký mohutný muž, čierne vlasy stiahnuté do chvosta len zvýrazňovali bledosť pokožky. V tmavých očiach sa mu zaleskla farba krvi.

"Dobrý deň. Mikah, Edith aj s malou spoločníčkou a ja. Vyzerá to, že sme všetci," podával jej obálku. Myška v jej vrecku sa jemne zavrtela, akoby chcela potvrdiť svoju prítomnosť.

"Máš nového maznáčika? Pes to evidentne nie je." 

Podpísala obálku a postavila sa na odchod. Atmosféra nasiaknutá zlom, už by sa neovládla. 

Zvlášť, keď si pomyslela, ako jej utýral Vĺča.

"Tých pár týždňov už nevydržíš?"

"Blíži sa naše výročie." Začal sa prechádzať. Pohyb ruky, strážnik neprítomne vyšiel.

"Možno to zariadime už teraz. Pamätáš si, ako ti dochádzal dych? Aký to bol pocit, keď chlad vstupoval do tela?" zašepkal jej priamo do ucha.

Cítila jeho úsmev, ruky na krku. Spomienka bola príliš jasná. Medailón zavibroval. Sústredila sa, aby neprivolala volavku, keď ucítila silnejší stisk rúk. Premýšľala, ktorý chmat použiť. Či jej to vôbec k niečomu bude. Jeho schopnosť sugescie sa evidentne zvýšila. Aký je medián účinku?

"Bolo by krásne dnes zomrieť. Nezabudni na to."

Usadil sa. Z chodby bolo počuť kroky.

Prechádzala chodbami ako mnohokrát predtým, ale dnes ju ovládala vtieravá myšlienka - nie je to skutočné. Vysokí muži v uniforme väzenskej stráže si akoby z oka vypadli. Hlavne neprítomným výrazom. Žiadna reakcia na pokus o vtip.

Usmieval sa, keď vstúpila do miestnosti. Posadila sa oproti nemu. 

"Bál som sa sa, že už neprídeš."

"Žiadosti neodmietam."

"Skôr ťa ženie zvedavosť."

Až príliš dobre sa poznali.

"Čo by si povedala na to, ak by sme dnes odtiaľto odišli obaja? Spolu. Vieš, že mi ešte niečo dlžíš."

Ako bábka na motúziku vstúpil do miestnosti strážnik. Mlčky mu odopol putá.

Jej prvý páchateľ bol voľný. 

Edith pochlipkáva teplý čaj. Ešte stále cíti mrazenie z núteného dotyku. Varunove oči ju pozorujú.

"Nie je to práve najlepší nápad."

Ani naň nepozrie. Dlane i naďalej objímajú hrnček. Odchlipne si. Malé labky ju pošteklia na dekolte. Hrajú sa s medailónom.

"Panebože, to čo je zas čo?!" priam odskočí zo svojho miesta dozadu. 

"Kamoška." Opatrne vezme myšku do dlaní. Jedna druhej sa zahľadia do očí.

"Aj tak ho čoskoro prepustia. Musím vedieť, ako to bude ďalej."

"Zabudla si, čo sa stalo pri tvojom poslednom pokuse? Mala si šťastie, že stráže boli blízko."

Jej pohľad povedal viac než slová.

"Hlavne nezomri."

Akonáhle sa vytratí posledný havran, volavka dostane možnosť sa plne zhmotniť. Prudko zaútočí na Mnohotvarého. Oči nemá, ale citlivým miestom sa ukáže symbol na čele. Volavka doň viackrát ďobne, naruší jednotlivé čiary. Edith jemne vezme malú myšku do rúk a vloží ju opatrne do vrecka. Volavke sa zatiaľ podarilo ho dostať na zem. Edith mu rýchlo schytí ruky, aby neublížil volavke. Konečne má možnosť pomôcť ďalším. S každým menom, oslobodenou dušou sa stáva slabším. Pôvodne čierne perie na hlave postupne mení farbu. Zelenie a opadáva. Ostáva posledné. Edith ho vysloví a nechá do seba vstúpiť vlastný pohľad. Mnohotvarý sa rozpadá.

Zvezie sa na zem. Rukami sa podopiera, aby sa úplne nezrútila.
"Mrcha! Ako si to spravila?" zúri a uskočí mimo jej dosah.
Edith naňho vzhliadne. Za ním sa pomaly zhmotňuje volavka, čo okamžite upúta havranov, ktoré na ňu začínajú útočiť. Ich zobáky prudko prenikajú cez jej priehľadné telo. Bránia jej zhmotniť sa naplno. Zároveň držia Edith na zemi. Sú príliš prepojené. O jej ruku sa obtrie niečo mäkučké. Pozorujú ju myšacie očká, ku ktorým sa pridávajú ďalšie. Havrany presmerujú svoju pozornosť. Myšky sa porozutekajú a ťahajú za sebou všetky havrany. Len prvá myška zostáva pri Edith. Zvláštnym spôsobom ju posilňuje.

Stiahne ju za ruku k sebe, akoby s ňou chcel tancovať. Dotyk jeho rúk je ľadový. Pochopí, ako boli srdcia zmrazené. Počuje šepot tvárí, ktoré sa na ňom skrývajú. Chvíľu trvá, kým rozpozná mená, ktoré vyslovujú. Z černoty jeho tváre cíti závan smrti, ktorá sa jej zmocňuje. Akonáhle vysloví v duchu šepkané meno, zjaví sa v černi tvár, ktorá do nej vnára svoj pohľad. Viktória, Nataša, Sarah...je ich tak veľa. Zhovára sa s nimi, zhľadúvajú šťastné momenty, ktoré ich môžu vyslobodiť z jeho černe. Nohy sa jej pri záplave pohľadov podlamujú slabosťou. Púšťa ju...preruší reťazec, ktorý ho oslabuje.

Zdesene cúvne, keď vzhliadne jeho podobu. Vlasy sú skôr perím, ktoré sa pri priamom pohľade na ňu našuchorí. Miesto očí na ňu hľadia diery plné černoty, ktoré sú v ostrom kontraste s belobou kosti navôkol, z ktorej na ňu hľadia tváre. Miesto nosa má havraní zobák, nad ktorým sa skvie vypálený symbol, ktorým si ju označil. Ústa akoby ani nemal.
Podvedome siahne po medailóne, ktorý jej visí na retiazke. Jeho smiech v nej duní. Prekonáva zdesenie a vykročí jeho smerom. Návod jej nik nedal, ale cíti, že dotyku s ním sa nevyhne. Zastane v jeho tesnej blízkosti, vzhliadne k nemu.

Z práce si vzala voľno. Na Varunove správy nereagovala. Bála sa, že zlyhá a pribudnú ďalšie obete.
Cestou popri potoku sa viackrát za sebou obzrela, či ho nevzhliadne. Pocit, že je pri nej silnel, napriek tomu, že nikde nikoho nevidela.
Zamieri k lavičke, ktorá je pred zrakom okoloidúcich skrytá za húštím, keď zaregistruje vysokú štíhlu postavu sediaceho muža. Premýšľa, že by mala skôr odísť, keď ju zastaví hlboký hlas: "Konečne si prišla."
Vtáčí spev, ktorý doteraz znel odvšadiaľ, už nepočuť. Zato jej srdce prudko bije, telo sa napína.
"Krásna skladba," a kŕdeľ havranov mu odpovedá krákaním.
Otočí sa ku nej.

,Môžeš ho premôcť!Naplň sa šťastím. Svojím aj ich.´
Bolo to ťažšie, než si myslela. Pohľady v nej boli plné bolesti, zranení, hnevu...môže v nich nájsť niečo pozitívne?
Každá jej spomienka v sebe niesla smútok. Pozorujúc hviezdy si začala pohmkávať Alžbetínsku serenádu. Zrazu sa objavil obraz malého chlapca, ktorý sa naháňa so šteniatkom... dievčatko stojí otcovi na nohách a spolu tancujú...akoby mala na rukách malé chlapča, ktoré sa dotýka svojho úsmevu v zrkadle...Myseľ sa jej zapĺňa smutným šťastím viac-či menej známych ľudí. Zrazu vidí samu seba. Strapatú, zamúčenú, keď dokončovala Thomasovi tortu a cíti, čo cítil. Bolí to.

Zobudí ju jemný dotyk a vôňa lipového čaju. Starenka jej bez slov podáva šálku.
"Kto ste? Kto je on?"
"Som nik. On je Zlo. Najviac ho lákajú duše detí. Ty ich máš v sebe veľa. V každom pohľade, ktorý máš sa skrýva duša chorého zraneného dieťaťa. "
"Ale i on vtlačil pohľad."
"To boli duše, ktoré získal. Chce ich späť, spolu s tvojimi. Teba pri získaní na chvíľu oslabia, jemu dajú silu."
Edith chvíľku potichu popíja čaj, vstrebáva nové informácie.
"Čo znamená ten symbol?"
"Nik to presne nevie, ale prináša so sebou smrť. Preto ti ho vypálil. Neboj, už ho nemáš."

Na mieste, kde ju chytil sa skvie obrazec. Zdesene ruku opäť zakryje. Má dojem, že si ju označil. Medailón vo vrecku jemnučko vibruje zatiaľ čo bezcieľne blúdi ulicami. Blúzni. Vidí ho v každom človeku, okolo ktorého prechádza.
Ocitla sa v slepej uličke medzi rodinnými domami. Na jej konci sa skvie rozbujnená záhrada. Tesne pred bráničkou padá. Medailón už nevibruje. Len prijemne hreje...
Všetko sa s ňou točí...vidí starenku, ktorá jej dala medailón...cíti ako jej odsúva ruku, ktorou kryje obrazec. Všetky vtisnuté pohľady tancujú všade vôkol nej. Pozorujú ako starenka nožom narezáva kožu, ako vyteká čierna krv, odteká zlo.

"Nemusíš ísť so mnou," nechce sa mu otočiť chrbtom, opatrne cúva, "pohľadaj si vajíčka. Tam ďalej by mohli byť." Neurčito naznačí rukou. Nespúšťajú zo seba pohľad. Seléne cíti, že sa snaží do nej vtisnúť. V podobe Varuna sa mu to nemôže podariť.
Spraví ku nej krok: "Kto ťa ochráni, ak sa opäť objaví?"
"Je to v poriadku," podvedome sa už druhýkrát poškriabe na ruke. Niečo začuje. Inštinktívne sa otočí za zvukom. S úľavou si všimne prichádzajúci pár. Rýchlo im kráča v ústrety, ich udivené pohľady si nevšíma. Obzrie sa, okrem nich nikoho nevidí. Ruka ju stále svrbí. Vyhrnie si rukáv.

"Je v poriadku," vrátila Varunovi telefón. Vtedy ju striaslo od zimy. Snažila sa pospájať spomienky. Utriediť, čo bolo skutočné, čo falošné.
"Mala by si sa ísť prezliecť," upozornil ju," vajíčka pohľadáme neskôr."
"Aké vajíčka?" Vari jej niečo uniklo? Zadívala sa naň s podozrením, "čo tu vlastne robíš?"
Nervózne sa zasmial:" Však sme sa dohodli, že mi pomôžeš nájsť vajíčka volavky."
Snažil sa uhnúť pohľadom. Neúspešne. Chvíľka jej stačila, aby si všimla drobnosť, ktorú si uvedomila až teraz. Rovnakú videla už tretíkrát. Medailón zavibroval.
"Na čo to vlastne potrebuješ vajíčka?"
"Však pre neter."
Už mala istotu. Varun nemá netere, iba synovca.

Vodná hladina ju zahalila ako obrovská páperová perina, ktorá sa nad ňou uzatvára. Tlačí ju do hrude, bráni v nádychu.
Zacíti ďobnutie zobákom a prekvapene sa nadýchne vzduchu. Volavka sa v okamihu stratí. Viac nezvládne, musí doliečiť hlboké rany zo súboja s Mnohotvarým.
Čiasi ruka ju vytiahne z vody. Stále cíti tlak vodnej hladiny. Bojí sa otvoriť oči.
"Seléne, no tak...nenúť ma dávať ti dýchanie z úst do úst."
"Varun?" s ťažkosťami otvára oči.
"Vitaj," s úľavou sa usmeje, "čo si vyvádzala?"
Spomienky má roztrieštené. Dievča, kŕdeľ havranov, otázky...
"Thomas! Je v poriadku?"
Zo stromu ich spokojne pozoruje havran.

Volali jej z väzenia. Týkalo sa to Thomasa. Zanechal jej list na rozlúčku. Nech si ho príde vyzdvihnúť...vraj o jednoho grázla na svete menej. Ďalej už nevnímala... Hlavou jej bežalo jediné - tu pred chvíľou stál... presne tu... kde ju prvýkrát pobozkal...bol pre ňu všetkým...
V mrákotách sa zviezla na zem.
Akoby ho počula:,Edith, chápem, prečo si to spravila. Ty jediná si vo mne videla dobro, pestovala ho... keď ku mne vtrhli policajti, vedel som, kto v tebe vyhral...prečo si ma zapredala?´
Doma: umierajúci kvet dostal ceduľku - zachráňte ma! a bydlisko na chodbe
Všetko ostatné spálila.
Skočila...

Sedeli oproti sebe celú noc. Bez slov si hľadeli do očí. Hlavou jej bežalo tisíc myšlienok, scenárov. Všetky končili rovnako. Thomasovým zatknutím. Prvý vtáčí spev pripomenul blížiaci sa východ slnka.
"Nehnevaj sa, ale nedokážem tu čakať než...vieš, kde ma nájdeš, až sa rozhodneš," podal jej mobil a v tichosti odišiel.
Akoby to neboli jej nohy, keď spravila po tých hodinách prvé kroky. Musela sa na ne opakovane pozrieť. Ubezpečiť sa, že sú to jej nohy,ktoré vkladá do topánok, nie dákeho robota. Tak veľmi boli stŕpnuté...

Zvonenie telefónu ju vrátilo do prítomnosti. Podoba Thomasa zmizla. Sama počúvala tie slová...

Všetko vybavené. Za dva týždne si povedia áno, bude to dokonalé.
Prišiel deň, keď sama prechádzala záznamy kamier. Vyšetrovali sériu naoko nezmyselných napadnutí. Varun len chvíľu predtým vybehol po obed, keď zbadala štíhlu postavu Thomasa, ako tesne pred časom útoku vchádza do budovy, v ktorej býva posledná obeť. Záznam zatajila. Musela sa ho na to spýtať.
Najhoršie bolo, že nezapieral: "Edith, dobre vieš, že ani jeden z nich nemá čistý register!"
"Ale to ti nedáva právo brať spravodlivosť do vlastných rúk!"
"Chceš ma udať?"
Podišiel ku nej, vzal jej tvár do dlaní k bozku...pred očami však mala zranenia obetí.

Vytvoril novú podobu, ktorá pohltila drobnú dievčenskú. Zalapala po dychu.
"Až ty odpovieš, prečo si ma zapredala."
Podišiel úplne ku nej, dotkol sa jej tváre, pozdvihol ju, aby si hľadeli do očí. Žiarivo modrý pohľad ju pálil viac, akoby chcela.
"Prečo si ma zradila? Nespravil som všetko, čo som ti na očiach videl? Ako nevesta by si vyzerala úchvatne."
Skoro nedýchala, slová takmer nevnímala. Mal JEHO podobu. Ako to vedel? Toľkokrát sa pýtala samej seba, či spravila správne, keď ho nahlásila. Policajtka v nej vyhrala nad ženou, ktorá ho milovala napriek zločinom, ktoré spáchal. Tú noc mala opäť pred očami.

"Prečo?!" V jeho hlase zacítila zmätok.
"Áno, chcem vedieť prečo? Prečo si ich zabil osemdesiatjeden a teraz vyše mesiaca ani jednu."
"Pretože teraz chcem teba!"
"Prečo?"
Ľadovomodrý pohľad dievčaťa začal čoraz viac strácať silu. Nebol schopný cez ňu vtisnúť do nej ďalší z pohľadov, keď cítil tento zmätok.
"Prečo?"
Bola ako malý princ. Tiež sa nikdy nevzdal svojej otázky. Vycítila, že toto jednoduché slovíčko ju ochráni. Netušila, z akého dôvodu jeho sila slabla a tak opakovala v mysli i nahlas: "Prečo?!"
Vedela, že v tejto otázke môže pokračovať donekonečna. Havrany vzlietali preč. Okrem jedného. Upriamila oči z dievčiny naň: "Prečo?"

Cítila zimomriavky, ktoré ňou prebehli. Nebola schopná pohybu, zatiaľ čo ju dievča obchádzalo ako dravec svoju korisť. Šepkal neznáme slová. Vyslovene si vychutnával danú situáciu. Na smutnú vŕbu sa usadil ako havran. Po ňom prilietali ďalšie za hlasného krákania, ktoré sa do okolia zabodávalo horšie ako listy Sansevierie. Starká ju vždy upozorňovala - vyhýbaj sa miestam, kde havrany hlasno krákajú. Vtedy prinášajú smrť, nešťastie. Telo sa znenazdajky uvoľnilo, ak má zomrieť, načo bojovať. Dievča zastalo pred ňou. Vpaľovalo svoj pohľad hlboko do nej.
"Prečo?" spýtala sa. Oči sa im stretli, sila pominula a všimla si zmätok.
"Prečo? Ukáž svoju pravú podobu."

Doma ju čakali štyri steny, balkón a jeden kvet na umretie. Mala nevyhnutnú potrebu vody. Sledovať pokojnú hladinu jazierka. Vykročila jeho smerom úplne podvedome, nič naokolo si nevšímala. Keď kráčala popri potoku, ktorý doň ústil, vyrušil ju tiesnivý pocit. Obzrela sa. Za ňou kráčalo dievčatko s plavými vlasmi. Myšlienky jej lietali k prípadu. Oficiálne ho odložili, nemohli sa pohnúť z miesta. Cítila sa vinná. Znovu pocítila nepríjemné chvenie. Obzrela sa. Znovu len to dievčatko s blankytne modrými očami, ktoré boli nalepené na ňu. Zamrazilo ju. Chcela pokračovať v ceste. Otočila sa. Dievča úplne za ňou.
"Mám ťa," prehovorilo mužským hlasom.

"Prečo si myslíš, že to neskončilo?"
Pokrčila plecami, úporne premýšľala. Videla, ako sa rozsypal. Prečo ju neopúšťal pocit, že niečo nie je v poriadku?
"Edi..." zazrela naňho, "Seléne, je to skoro mesiac! Nepribudla žiadna obeť. Zrejme ho ten vták naozaj zničil. Tá kôpka popola bol možno on."
"Vyčkáva?"
"Na čo?! Však to vyzerá akoby bol upír a volavkin zobák zafungoval ako drevený kôl do srdca."
"Varun! Nemyslím, že je upír. A už vôbec si nemyslím, že kohokoľvek pred ním ochráni kríž, cibuľa, či drevený kôl..." vyskočila zo stoličky.
"Cesnak."
"Čo s cesnakom?!"
"Proti upírovi účinkuje cesnak, nie cibuľa," usmial sa.

Mohol na seba zobrať akúkoľvek podobu. Ale včera... Vycítil jej slabinu. Podarilo sa mu vtisnúť do nej tri podoby pohľadu. Bola však prekvapivo silná. Navyše nečakal jej totem. Kto by to povedal!? Volavka! Napriek tomu, že symbolizuje mier, bola neskutočne útočná. Pripravila ho o jeho podobu, ktorá bola najúčinnejšia na dosiahnutie jeho cieľa. Chce ich zničiť všetky. Ona je však výzva. Nesmierne lákavá. Ju si vychutná.

"Si si istá, že ich je až osemdesiatjeden?"
"Varun, možno ich je aj viac. Každý predpokladá, že ich bolo dvadsaťosem. Predpokladám, že si len našiel svoj spôsobom. Spája ich srdce. Osemdesiatjeden! Zmrazené, následne polámané."

Podarilo sa volavke zničiť ho, alebo len odohnať? Nebol tam sám. Kto sa skrýva za tou siluetou? Je Volavka v poriadku? Hľadela na jej pierko s obrazcom krvi. Jej? Jeho?
"Ako to včera šlo?"
Bola v svojom svete stále sa hrajúc s pierkom. Sledoval, či si ich nik nevšíma a zopakol otázku.
"Varun, asi budem potrebovať tvoju pomoc. Včera to bolo zlé."
Spozornel. Málokedy ho oslovila krycím menom. Na jazyku ho pálila zvedavosť.
"Poviem ti viac, ale nie tu a teraz," umlčala ho, "mali by sme sa sústrediť, inak nás oboch vyrazia."
"Školenie na rekvalifikáciu ma teraz zaujíma najmenej!" zašomral.

Zobudí ju svetlo, ktoré sa derie aj cez zatvorené viečka. Posadí sa. Akoby jej vybuchla hlava. Rozhliada sa navôkol. Nahryznuté továrenské budovy zjemnené vychádzajúcim slnkom prezrádzajú, že sa nachádza na kraji mesta. Nechápe, ako sa sem dostala. Keď objaví vedľa seba zakrvavené pierko začnú sa vynárať spomienky. Akoby sa to dialo teraz - krásna volavka ďobe muža do tváre. Snaží sa mu zasiahnuť oči. Žiari ako mesiac. Vyďobne mu prvé oko a muž ju prudko zrazí na zem. Zacíti jej bolesť, až ju prehne v páse. Vtedy si všimne tmavú odchádzajúcu siluetu. Volavka zasiahne druhé oko - muž sa rozpadá na černotu.

Jeden jeho pohľad už má v sebe otisnutý. Evidentne chce viac. Jeho oči sa menia, zanechávajú stopu chtíču: "Povedz, že ma chceš!"
Kolenom jej odtisne nohy, aby sa medzi ne vložil.
"Chcem ťa," poslúchne, napriek tomu, že všetko v nej kričí nie.
Nemôže nevnímať jeho ruky, ktoré jej vyhŕňajú šaty a prinášajú spomienky. Spokojne sa na ňu zadíva. Netušila, že je možné i tretie vtisnutie, ktoré ju ešte viac oslabí. Zacítila teplo. Vychádza z vrecka, do ktorého vložila medailón. Za mužom sa začal formovať prízrak vtáka zo sna - volavky. ,Si ňou,´ akoby začula starenku.
Tichá tmavá postava opodiaľ začne cúvať.

Zmámená sa necháva viesť. Na všetky otázky odpovedá kladne. Pritom nechce. Snaží sa spomenúť si, odkedy stratila kontrolu. Podvedome zavrtí hlavou. Netuší. Zdrogoval ju? Čím? Ako? Presný moment nenachádza.
Keď prechádzajú okolo zlámaného rohu továrenskej budovy, vynorí sa jej spomienka na iný prípad. Zelenomodrý pohľad zastretý drogovým opojením, slová - čím sa vykúpiš? Prvýkrát sa jej dotkla smrť, prvýkrát unikla, prvýkrát zdvojené vtlačenie.
Tak ako vtedy, i teraz oľutovala, že prvý kontakt necháva bez podpory kolegu.
Do prítomnosti ju vráti tvrdosť steny, o ktorú ju zaprie. Vybavuje si podrobnosti prípadu: stopy niekoľkodenného sledovania, po troch dňoch nezvestnosti nájdu telo. Úplne dodriapané.