Nesmieš hádať, musíš vedieť

V hlave sa mi vynárali viaceré obrazy. Suroviny na šťavnatý čokoládový koláč, zrezané stromy pri vodnom diele, obrovské stopy ...cítim, že som blízko. Len obraz odpovede nie a nie nájsť . Stotiny sekundy trvajúce večnosť a tie zvedavé oči sa na mňa upierali. Čítala som v nich otázku – kedy sa dočkáme odpovede? Horšie ako maturita. Teraz sa rozhoduje o budúcnosti a zlyhávam. Skryla som sa za viečka v detskej naivnosti – ja ich nevidím, nevidia ani oni mňa. Cítila som, že na mňa stále spaľujúco hľadia. „Tututú!“ zvonenie telefónu prinieslo odpoveď. „To je krásny slon!“ Rozžiarená detská tvár odhalila, že som prešla.