Moje články

Bolo ešte len sedem hodín ráno, ale kolegyňa už spustila.
„ To si ani neviete predstaviť ako som sa včera v tej posilke nadrela,“ posťažovala sa, kým si do úst pchala ďaľšiu tabuľku mliečnej čokolády.
„ Musím byť do leta fit,“ vysvetľovala každému, kto bol ochotný počúvať. „Viete, musela som obmedziť všetko nezdravé a na obed len šalát jedávam. Prísny režim,“ vzdychla a dala si ďaľší kúsok čokolády, aby zajedla svoj ťažký životný údel.
Prekvapivo, ani plné ústa ju nezastavili. „Ale večer je to najhoršie, to už nejedávam vôbec. Len pred spaním si zvyknem dať trochu čokolády, ako odmenu za celý deň."

„ Nevyzeráš veľmi dobre,“ skonštatoval otec situáciu, akonáhle som konečne vyšla zo svojej izby.
„ Cítim sa akoby ma prešiel parný valec. Prííííííšerne ma bolí hlava,“ zakvílila som a zložila svoje telo na stoličku.
Nebudem klamať, vedela som, že na mňa nie je pekný pohľad. Oči podliate krvou, napuchnutá tvár s mierne popolavým nádychom. Bolo mi na umretie a žalúdok ako na vode.
A otec sa len pobavene usmieval, keď mi podával aspirín s vodou.
„ Dcéra moja, zapamätaj si. Slovami vrchného strojmajstra po jednej prehýrenej noci na mojej poslednej lodi, nieje umenie sa opiť, ale na druhý deň si v tom pochodiť.“

Policajt vyšetruje podozrivé nahlásenie vraždy v bytovke.Zaklope na prvé dvere.
„ Nevideli ste náhodou vraždu?“
“ Áno, videl.“
„ A kde?“
„ Predsa tu, v mojom byte.“
„ A to hovoríte len tak človeče? To je vážna vec.A kto ste vlastne vy?“
„ Ja som Lupič.“
„ Tak to už je veľa. Pôjdete so mnou na stanicu.“
„ Prečo?“
„Pretože ste videli zločin a vy sám ste lupič.“
„ Aký zločin?“
„ Chlapa bodli nožom do chrbta predsa. O čom rozpávate vy?“
„ O mojom bratrancovi“
„ A ten je...?“
„ Vražda. Teodor Vražda.“
„A vy ste?“
„ Lupič. Lojzo Lupič.“
„ A vy ste vlastne kto?“
„ Ja som Pošuk,“ predstavil sa policajt.

„An..Annie, prečo máš v ruke ten nôž?“ prešla ním triaška.
Nič. Žiadna odpoveď.
„ Annie, pýtal som sa, čo máš v úmysle s tým nožom?!“
Neodpovedala, len sa pomaly posunula k jeho posteli. Dívala sa naňho zbožne, bolo vidno že je rozrušená, telo sa jej triaslo, ale ruku mala prekvapivo pevnú. Vedel to posúdiť, podľa toho, ako stískala rukoväť noža.
„ Hlavne v kľude, dobre? Si rozrušená, ale prisahám, že to dám všetko doporiadku. Len sa upokoj Annie. Nechceš mi predsa ublížiť, že nie?“ v tej chvíli o tom vôbec nebol presvedčený.
„ Sľubujem,že ak odložíš ten nôž, začnem príbeh nanovo."

Victor sa pozrel na svoje dielo. Ani nedýchal. Nemohol. Krása jeho výtvoru mu vyrážala dych.
„ Si taký dokonalý,“ šepkal vedec a pritom nedočkavými prstami prechádzal po plachte, pod ktorou odpočíval jeho priateľ. Jeho skutočná rodina.
„ Postarám sa o teba, budeme len my dvaja proti celému svetu,“ zašepkal Victor a kŕčovite schytil plachtu. Ešte chvíľu sa triasol vo vytržení, predlžoval moment, kedy konečne uvidí svoj výtvor v jednom celku.
„ Vieš,“ zdôveril sa nehybnému telu pod sebou, "spoločnosť si myslí že som blázon, ale vďaka tebe sa konečne dočkám uznania.“
Dychčal od vzrušenia, keď zrazu pocítil nepatrný pohyb pod plachtou.
„Vitaj, priateľu.“

Všetci členovia skupiny pozerali priamo naňho. Nikomu sa nechcelo prehovoriť, ale slova sa nakoniec ujal Daryl.
„ Herschel, je potrebné aby sme spravili závažné rozhodnutie,“ spravil dramatickú odmlku a pozeral na ostaných.“ Nastal čas, aby si prevzal velenie v rámci našej skupiny.“
Hersch nebol prekvapený. Už dávnejšie si uvedomoval, že Rickov stav sa veľmi zhoršil. Vedel, že bude treba podniknúť kroky na záchranu týchto ľudí.
Chodci začali čoraz častejšie útočiť a oni boli príliš neorganizovaní, aby prežili ďaľších pár týždňov.
„ Je toto naozaj jediné možné riešenie?“spýtal sa.
„ Rick už stratil akýkoľvek možný kontakt s realitou,“smutne konštatoval Carl, Rickov syn.

„No len sa nevzpieraj, hneď tam budeme,“ neznámy hlas k nemu prehováral.
„Si ty ale krásna, statná ovečka,“ čiesi ruky ho pohladili a pridržali, keď sa pokúsil protestovať.
„Mrška jedna, ešteže sme ti zviazali nohy, vyzerá to, že máš sily za troch.“
„Vrŕŕŕŕŕŕŕŕŕ,“ to bolo všetko, čo z neho v tej chvíli vyšlo. To, a ešte zopár bobkov, ale v tom momente si to neuvedomoval.Naozaj sa bál.
„Pri všetkých rohatých, sľubujem, že už sa nikdy neprezlečiem do ovčieho rúcha,“ zaprisahával sa ako sa blížili k bitúnku.
„Asi to nebol jeden z mojich najlepších nápadov,“hútal, keď uvidel bielu budovu.

Chaos.Narodila som sa do sveta, ktorý mi nikdy neporozumel.
Ak som aj niekedy mohla byť normálna, vďaka puritánskej výchove fanatickej matky som bola najväčším outsiderom školy.
Radšej som sa ľuďom vyhýbala.Nebola som populárna, nebola som pekná. Bola som nikto.
Rozvíjala som svoju schopnosť a začala som byť naozaj dobrá.
Iba matka, boh a tmavá komora.Iné som nepoznala a ples mi prišiel ako príležitosť konečne okúsiť "normálneho" života.
Ešte nikdy som sa necítila taká ponížená ako v ten večer. Postriekaná krvou, posilnená nenávisťou, postarala som sa aby všetci tí, čo sa zo mňa smiali, umreli v ohnivom pekle.

Mladík sa v rýchlosti obzrel ponad plece. Len aby ma nevidel, modlil sa v duchu a bežal úzkou chodbou ďalej.
„ Ale ale, mláďa, máme naponáhlo?“ počul za sebou hromový hlas prenásledovateľa.
„Nnnnieeee,“ zaúpel chlapec, ale nespomalil.
„ Hádam mi nechceš utiecť. Máme predsa podpísanú dohodu.“
„Rád by som to odvolal. Už netúžim byť populárnym, chcem len svoju dušu. Nechcem umrieť,“ začalo mu kriviť ústa.
„ To je milé, a ja chcem svetový mier,“ zaškeril sa jeho prenasledovateľ. „Nabudúce si snáď dobre rozmyšlíš, komu čo sľúbiš. Ale vlastne, pre teba už žiadne nabudúce nebude.“
Potom chlapec pocítil, ako mu ruka pevne zovrela hrdlo.

Asi to nakoniec muselo takto skončiť, pomyslel si Glen, keď pomaly, ako podťatý padal k zemi. Netušil ako sa to mohlo stať. Bol vždy predsa taký opatrný, nechcel skončiť ako plechovka žrádla pre chodcov. Nestihol ani vytiahnúť zbraň, nieto ešte správne zareagovať. Kútikom oka síce zachytil vedľa seba pohyb, ale v tej chvíli myslel, že je to Maggie aj s obedom. Nuž, nebola to jeho priateľka, ale chodec, ktorý sa z neho chystal spraviť hlavný chod.
A ako tak klesal chrbtom k zemi, ešte poslednýkrát sa pozrel hore k nebu. Bude mi to chýbať, prebleslo mu hlavou, keď strácal vedomie.

“Bolesť hlavy sa vrátila,“ posťažovala som sa kolegovi, dúfajúc, že aspoň on prejaví štipku súcitu.
Pomaly ku mne otočil hlavu a spustil karhavým tónom. “Zase si chlastala?“ vypálil, a ja som sa pokúsila nasadiť šokovaný výraz.
“No, keď to povieš takto, vyznieva to veľmi negatívne,“ zašomrala som.
“A prečo asi – žeby preto lebo to tak je?“ spýtal sa.
“Tak dajme tomu, že som si dala pohárik, dva,“ upresnila som fakty.
“Tri, štyri... a kde to skončilo?“
“Noo, predsa pri dopití poslednej fľaše vodky.“
Čo je už len toto za otázku, rozmýšľala som, keď som do seba pchala druhú tabletku aspirínu.