Vzdušný zámok

Ležali v tráve.
„...bude sa rozprestierať od Donau,“ opísal prstom oblúk okolo Albusovej lopatky, „až po Wales.“ Potiahol prst krížom cez celý bledý chrbát až k opasku kožených nohavíc.
Albus sa prevalil na bok a hravo sa zahnal, s nespútaným smiechom na tvári. Oči mu svietili a odrážalo sa v nich nebo.
Gellert sa natiahol a zastokol mu do vlasov púpavu, žltú ako slnko. „Nastolíme mier. Spravodlivosť.“
Albus sa dvihol na lakti. Len tak spontánne vyčaroval ilúziu, čo premenila lúku okolo nich na vznešený Reichstag, z ktorého povedú masy muklov.
Gellertovi to vzalo dych.
Albus nadšením žiaril. „Pre vyššie dobro.“