Drevené srdce

Stála v záhrade a nechávala vánok, aby hladil jej popraskanú kôru. Samota ju ubíjala. Drevené srdce v jej kmeni však nezabúdalo. Verila, že príde. Verila, že ich od seba neodlúčia.
Boli to už mesiace, čo ju presťahovali do nového domova, v novom meste. „Kde si?“ plačlivo sa pýtala každé ráno . „Čakám ťa,“ smutne šepkala každý večer. Ale každým dňom boli jej slová tichšie a tichšie.
Až jedného dňa...

„Chlapi, zasaďte ho tam!“
Záhradníci opatrne vkladali do pôdy vedľa nej druhý strom. Jej strom.
Dve srdcia zatancovali.
„Verila som, že prídeš,“ zaspievala nežne, keď osameli. Koruny dvoch marhúľ sa opäť dotýkali.