Názov: Bratia

Autor: Dott

Prístupnosť: bez obmedzenia

Zhrnutie: Jedno novembrové popoludnie Albusovho detstva by zrejme prebiehalo celkom normálne, nebyť toho, že jeho brat Aberforth sa až nezvyčajne nudil. Čo všetko môže mať za následok tak jednoduchá vec, by zrejme nenapadlo ani jedného z nich.

Prehlásenie: Táto poviedka nebola napísaná za účelom zisku. Objavujú sa v nej

postavy, ktoré sú duševným vlastníctvom J.K. Rowlingovej.

Poznámka: Táto poviedka vďačí za svoju existenciu nielen mne, ale aj Moonlight, ktorá bola natoľko statočná, že sa podujala byť môj beta-reader.

---

Bratia

 

Za oknami husto snežilo a fúkal studený vietor, no dnu bolo príjemne teplo. Malý ohník lenivo praskal a vrhal jemné svetlo na veci naokolo. V izbe sedeli dvaja chlapci. Jeden z nich sa raz mal stať najlepším rokfortským riaditeľom, ten druhý bol jeho brat Aberforth.

Albus čítal akúsi hrubú knihu. Sústredený pohľad mu utekal z riadku na riadok. Aberforth sa naproti tomu evidentne nudil. Hrniec, ktorý chcel z pre iných celkom nepochopiteľného dôvodu naučiť lietať, bol síce viditeľne pokrytý perím, no inak sa nepohol ani o kúsok. Bolo načase to vzdať. Skryl starý prútik do vrecka a obrátil sa na brata.

„Kedy príde mama?“

„Dnes.“

Aberforth sa zamračil. Neznášal, keď mu brat odpovedal takto.

„To viem aj ja, ale kedy dnes?“

Albus sa trochu zachmúril. „Zrejme to netuší ani ona sama. Príde, keď bude môcť.“

„Aha… A čo je toto?“ ukázal na knihu. Väčšinou nejavil o podobné veci a ani o brata príliš veľký záujem, no dnešok bol naozaj príšerne otravný deň.

Albus bol teda nečakanou bratovou zvedavosťou prekvapený, a tak namiesto toho, aby mu odpovedal omnoho praktickejším „kniha“, začal vysvetľovať.

„Sú to rozprávky. U muklov sa väčšinou čítajú deťom pred spaním, ale ja si myslím, že by sa do nich mohli občas pozrieť aj dospelí. Tieto sú ruské.“

Abenforth síce netušil, kto alebo čo to rusko je, no ani ho to netrápilo. Prešiel k pre neho omnoho dôležitejším veciam.

„Má to obrázky?“

„Iba jeden, na obale.“

Albus otočil knihu a ukázal mu obrázok starého muža. Vlasy aj bradu mal dlhé a celkom biele. Oblečený bol v zvláštnom odeve a v ruke držal dlhú drevenú palicu.

„Hlúposť,“ zhodnotil Aberforth.

Albus pokrútil hlavou: „Sú tam rozumnejšie veci, než v mnohých knihách s kúzlami.“

Kúzla. Aberfortha napadlo, že je to predsa len lepší nápad, než počúvať Albusa. Otočil sa k nešťastnému hrncu, ktorému už medzičasom opadalo perie. Opäť vytiahol prútik. Albus zavrel knihu a s trochu prísnym pohľadom ho sledoval. Obaja vedeli, že Aberforth vzal starý nepoužívaný prútik bez dovolenia, no Albus mal svoje dôvody prečo mu to nechcel vyčítať. Ako všetci súrodenci, v mnohých veciach spolu súperili. A práve preto nebolo jednoduché mať za brata Albusa. Nech by sa Aberforth snažil akokoľvek, vždy by skončili druhý. Albus sám sa radšej ani nesnažil mu ešte niečo vyčítať.

Aberforth okázalo zamával prútikom nad hlavou. S až zúrivo odhodlaným výrazom ho namieril na hrniec. Ozvalo sa zaškriekanie a vo vzduchu sa objavil obláčik fialového dymu. Keď sa rozptýlil, Albus sa neubránil smiechu.

Po izbe pobehoval hrniec na slepačích nohách.

„Keď si taký múdry, urob to sám,“ durdil sa Aberforth.

„Vieš, že nemôžem voľne čarovať, kým nevychodím školu. A vlastne ani ty by si nemal.“

Podľa Aberforthovho výrazu bolo zrejmé, že mu na tom pramálo záleží. Na detskej tvári sa však o chvíľu objavil prešibaný úsmev.

„Tebe je škola aj tak na nič, všetko vieš už teraz a mňa tam ani nevezmú. Nemohol by si urobiť aspoň jedno kúzlo? Stále hovoríš, že ty nebudeš kúzla používať iba pre seba. Tak jedno urob pre mňa, iba jedno.“

Albus sa zamyslel. „Ale nebudeš chcieť žiadnu hlúposť?“ opýtal sa trochu neisto.

„Platí.“

„Tak dobre, čo by to malo byť?

Aberforth príliš dlho nepremýšľal, nemal to vo zvyku. Povedal prvú vec, ktorá ho napadla.

„Chcem aby si sem privolal toho muža z obrázku.“

Albus si viditeľne vydýchol. Ako Aberfortha poznal, mohlo to dopadnúť aj omnoho horšie.

„Ale neručím za to, že sa mi to podarí. On ani neexistuje tak ako my,“ varoval.

„Sľúbil si,“ trval Aberforth nekompromisne na svojom.

Albus zvraštil čelo a na chvíľu vyzeral, že sa pokúša čo najviac sústrediť. Potom sa mu tvár vyjasnila a v modrých očiach zažiarili iskričky.

„To je všetko?!“ nechápal Aberforth.

„To je všetko.“

„Nič sa predsa nestalo!“

„Ak si to budeš myslieť aj keď sa otočíš, tak už neviem…“

Aberforth sa obzrel, otvoril prekvapene ústa a urobil zopár krokov dozadu.

V izbe už neboli iba dvaja. Stál tu ďalší, úplne skutočný človek. Vyzeral presne ako jeho vlastný obrázok, až nato, že sa tváril nanajvýš nechápavo.

„Aberforth, to je Dedo Mráz. Pane, to môj brat Aberforth,“ predstavil ich Albus, keď sa mu zdala pauza v rozhovore pridlhá.

Ani jeden z tých dvoch sa však nezmohol na slovo. Aberforth nemohol odtrhnúť od starca zrak, a ten zase prekvapene skúmal na to obdobie celkom obyčajnú obývačku.

„Ech, myslím, že nerozumie po anglicky,“ pozrel Albus trochu ospravedlňujúco na brata.

Dedo Mráz sa pri tých slovách akoby prebral.

„Net, ja rozumiem všetkým deťom,“ prehovoril najprv s citeľným, prízvukom, no potom už celkom normálne, akoby nikdy inde ako v Anglicku ani nežil „Len chlapci, čo tu robím, nie je môj čas, je…“

„November,“ súhlasil Albus trochu previnilo. „Ste tu, lebo som vás privolal. Nebojte sa, ešte dnes vás pošlem späť. Zatiaľ sa tu cíťte ako doma,“ ukončil pohostinne a pokynom ruky ukázal na jednu zo stoličiek.

Starý muž sa stále ešte poriadne vyvedený z miery posadil. Albus zamieril do kuchyne po niečo na pohostenie.

Aberforth si zatiaľ sadol pred starca a celkom neskrývane si ho obzeral. Občas sa uškrnul, čo muža trochu vyvádzalo z miery.

„Prečo sa smeješ?“ opýtal sa.

„Vy nie ste skutočný. To by nedokázal ani Albus.“

„Som a som tu,“ ohradil sa Dedo Mráz, „aj keď stále neviem prečo.“

„Lebo som to chcel, a Albus mi sľúbil, že mi ukáže jedno kúzlo.“

„Hm, musí to byť šikovný chlapec.“

Aberforth sa zatváril ako akoby sa omylom napil octu.

Dedo Mráz radšej zmenil tému.

„Chcel si ma iba vidieť?“

„Asi hej, prečo?“

„Obvykle ma deti nevídajú ,ešte som sa žiadnemu neukázal. Ale nosím darčeky.“

„Darčeky?“

„Raz do roka a iba tým, ktoré poslúchali,“ dodal.

Aberfortha to ani najmenej nevyviedlo z miery. Vystrel pred seba dlaň a začal na prstoch čosi úporne počítať. Po chvíli snaženia sa obrátil zase na starca.

„Mne ste zatiaľ nedali ani jeden, to znamená, že ich dĺžite ešte päť.“

Dedo Mráz otvoril ústa, že niečo namietne, no než stihol odpovedať, pozornosť oboch upútal Albus, ktorý sa vrátil z kuchyne aj s troma hrnčekmi kakaa.

„Myslím že to bude musieť stačiť,“ povedal, keď ich položil na stolík.

Čosi však odrazu zaujalo jeho pozornosť. Namiesto toho, aby si prisadol, zamrmlal neurčité ospravedlnenie a zohol sa po prútik, ktorý Aberforth nechal zabudnutý ležať na zemi.

„Vráť mi ho, je môj,“ zakričal Aberforth na brata.

„Hneď, iba jednu vec…“ Albus si odrazu kľakol na všetky štyri a čosi úpenlivo ťahal spod skrine. Ukázalo sa, že je to naozaj prestrašený hrniec s kuracími nohami.

„Teda, niečo také som ešte nevidel. A to máme doma všeličo,“ skonštatoval Dedo Mráz s nadvihnutým obočím.

„Toto nie je bežné ani tu,“ rozosmial sa Albus. Jediným kývnutím prútika vrátil hrniec do normálnej podoby a položil ho na jednu z poličiek.

„Je to moja práca.,“ doplnil Aberforth s hrdým úsmevom.

Dedo Mráz však už obrátil svoju pozornosť na Albusa.

„Žije tu veľa detí, ktoré vedia čarovať ako ty?“

„U nás v meste je iba naša rodina, ale inak sú aj ďalší.“

„Ale až tak dobrí v tom nie sú, však?“

Albus neodpovedal. Na chvíľu zaváhal a potom sa obzrel na brata, ako sa tvári. Ten tam však už nebol.

„Aberforth!“ zavolal, nikto sa však neozýval. Dvere na chodbu boli otvorené.

Aberforth bol naozaj rýchly. Ani jeden z nich si jeho odchod nevšimol. Keď Dedo Mráz vstal zo stoličky, ukázalo sa, že bol dokonca ešte rýchlejší, než si pôvodne mysleli. Palica, o ktorú sa bežne opieral, bola preč.

„Dokáže tá palica niečo?“ opýtal sa Albus znepokojene.

„Skoro všetko,“ zaznela odpoveď, ktorá ho ani najmenej neupokojila.

„Musíme ho nájsť,“ zvolali odrazu Albus aj Dedo Mráz dvojhlasne.

Starec sa pousmial a zamieril von. Albus sa rýchlo obliekol a vybehol za ním.

 

Na ulici sa však ukázalo, že to nebude až také jednoduché. Všade sa vznášal jemný sneh, cez ktorý nebolo dobre vidieť. Sem tam ich síce minuli zababušení ľudia, či elegantné koče, no po Aberforthovi nebola nikde ani stopa.

„Nevieš kam by mohol ísť?“ obrátil sa Dedo Mráz na Albusa s nádejou v hlase.

„Hocikam.“

„Keby som tak mal aspoň tú palicu, ale takto…“

„Môžem vám pomôcť.“

„Neviem ako chlapče, také kúzla neurobíš ani ty.“

„Možno nie, ale môžem sa o to aspoň pokúsiť,“ s odhodlaním pozrel na starého muža.

Dedo Mráz sa zamyslel. Rukou si prechádzal po brade a pohľad upieral kamsi celkom ďaleko. Odrazu nadvihol mohutné biele obočie a zaostril na čosi za Albusovym chrbtom.

„Zvláštna krajina, naozaj zvláštna,“ zamrmlal.

Albus sa obzrel. Práve okolo nich išla pomerne početná skupinka ľudí. Vyzerali by celkom normálne, ako bežní obchodníci dámy, i pouličný vandráci, keby nebolo jednej veci.

Oblečenie, tváre i vlasy… všetko mali ružové. Nenašiel sa na nich ani kúsoček inej farby. Poniektorý sa tvárili celkom zmätene, iní rozpačito. Vrhali spýtavé pohľady naokolo, akoby dúfali, že im niekto poradí čo ďalej a zároveň sa báli vzdialiť jeden od druhého, aby medzi normálnymi ľuďmi príliš nesvietili. Tí ich míňali s odvráteným pohľadom. Ako to už u muklov býva, snažili sa zo všetkých síl presvedčiť samých seba, že vlastne nevideli to, čo videli.

„Aberforth!“ odtušil Albus celkom správne pôvodcu tohto javu.

„Svojský chlapec,“ musel priznať Dedo Mráz.

„Viete urobiť, aby vyzerali normálne?“ obrátil sa na neho Albus.

„Bez palice nie.“

Albus si vzdychol. Vybral z vrecka prútik, ktorý bratovi napokon predsa len nevrátil. Ľuďom sa vrátili ich bežné farby, no Albus sa neprestával pre čosi mračiť.

„Čo sa deje?!“ opýtal sa ho Dedo Mráz, keď sa vybrali smerom, z ktorého nešťastníci prišli.

„Nemal som mu sľubovať, že mu ukážem nejaké kúzlo.“

Na Albusovo prekvapenie sa Dedo Mráz usmial.

„S tým si hlavu nelám, ver mi, dopadne to dobre.“

Albusa by zaujímalo, ako to môže vedieť s takou istotou. Napokon sa však rozhodol predsa len neopýtať.

Stopa ružových ľudí ich spoľahlivo viedla, no ako všetko ani pri tomto Aberforth nevydržal pridlho. O chvíľu bolo jasné, že ho ružová omrzela.

„Chudák,“ ozval sa Albus, keď zbadal jedného nešťastne sa tváriaceho zeleného pána. Na rozdiel od tých ružových, nemal nikoho podobného, ku komu by sa mohol pridať.

„Prečo si myslíš, že by mal byť chudák? Že bol aspoň na okamih celkom ružový, môže v tomto meste už povedať hocikto, no zelená, to je niečo, čo sa len tak nevidí.“

Albus sa zamyslene obzrel za mužom, ktorý už odčarovaný kráčal preč. Zrejme bol celkom presvedčený, že sa mu dnes vlastne nič zvláštneho nestalo.

Aberfortha napokon dobehli. Zdalo sa, že farbenie ľudí ho práve omrzelo. Mieril starcovou palicou na oblohu a chystal čosi nové. O čo ide, pochopili, keď sa im vločky padajúce na tvár, prestali roztápať. Albus si jednu z nich netrpezlivo olizol z pery. Zacítil sladkú chuť. Z neba padal namiesto snehu cukor.

„Aberforth!“ zavolal na neho Albus vyčítavo.

Aberforth, sa otočil a tváril sa trochu nechápavo.

„Ako ste ma našli?“

„Bolo ťažké nevšimnúť si tých ružových ľudí všade naokolo,“ ozval sa Dedo Mráz. Na Albusovu veľkú úľavu sa ešte stále netváril nahnevane. „Vráť mi prosím ťa tú palicu a pôjdeme domov.“

„Ani za nič. Je to môj darček.“

„To by ti ju musel niekto darovať,“ namietol starec celkom pokojne.

„Dal som si ju sám.“

„To nie je to isté.“

„Ale je. A aj keby…“ vyplazil na nich jazyk a rozbehol sa preč. Ani sa neotáčajúc za nimi ešte zavolal: „Dám vám ju, ak ma chytíte.“

Že to nebude rozhodne jednoduché, pochopili, keď sa priamo pred nimi premenil na obrovského havrana. S posmešným krákaním a palicou pevne zovretou v pazúroch sa vzniesol na zasneženú večernú oblohu.

Albus aj Dedo Mráz si unavene povzdychli.

„Máte rád sovy?“ opýtal sa Albus trochu neurčito.

Starý muž prikývol a chcel niečo povedať, no z úst sa mu ozvalo iba zahúkanie. Na mieste dvoch ľudí teraz stali sovy. Albus opatrne pohol krídlami. Odlepil sa od zeme a vystúpil vyššie. Bol to zvláštny, akoby snový pocit. Napadlo ho, že by to rád robil aj častejšie. Bez väčšej námahy zamieril smerom, z ktorého sa ozýval havraní škrekot. Dedo Mráz ho nasledoval.

 

Zdalo sa, akoby sa s nimi Aberforth zahrával. Jediným mávnutím obrovských krídel im unikal, len aby sa zas vrátil späť. Tak nerovný súboj ho však napokon prestal baviť. Celkom im unikol.

Albus pristál na šikmej streche mestskej radnice. Dedo Mráz si k nemu prisadol. Opäť sa premenili na ľudí.

„Akosi rýchlo si to vzdal,“ obrátil sa Dedo Mráz na Albusa.

„Nevzdal,“ pokrútil Albus hlavou a zamyslene sledoval nevšedný výhľad pod sebou. „Nikdy nevzdám nič, na čom mi záleží, ale myslím, že občas je najlepším útokom čakať.“

Dedo Mráz sa na neho nedíval. Tvár mal obrátenú dohora. Aberforth práve preletel iba malý kúsok nad nimi. Závan z jeho krídel im udrel do tvári. Až keď odletel zase kamsi preč, starec sa obrátil späť na Albusa.

„Možno je to, čo si povedal pravda, možno nie. Niečo mi však hovorí, že na teba sa dá spoľahnúť.“

Albus neodpovedal. Zase sa díval na mesto pred nimi.

„Stadeto vyzerá naozaj krásne.“

„Sú aj krajšie, mne to môžeš veriť,“ šibalsky sa usmial Dedo Mráz.

„Videl ste ich veľa, však?“

„Možno až príliš.“

Albus zdvihol hlavu. Chcel sa mu pozrieť do tváre, no starec sa práve díval bokom. Aberforth pristál na vedľajšom dome. Hra už začínala byť pridlhá. Havranie oči sa pomaly, ale nezvratne zatvárali. Jeden z pazúrov trochu povolil. Aberforthovi palica spadla zo strechy na ulicu.

Albus ju privolal a podal starcovi.

„Bol to celé len sen, však?“ opýtal sa ho odrazu neisto.

„To sa pýtaš ty mňa?“

„Niekoho musím.“

„No ja ti neodpoviem. Ale naozaj už asi nastal čas sa rozlúčiť.“

Albus prikýval, no potom odrazu rýchlo zvolal: „Počkajte ešte, na to najdôležitejšie som skoro zabudol.“

Vytiahol z vrecka obyčajnú čokoládovú žabku.

„Rozdávate darčeky všetkým a mňa napadlo, kto ich asi dáva vám…“

Muž si ju vďačne zobral. Albus si na okamih uvedomil, aký je bežným ľuďom v skutočnosti vzdialený. O mnoho a mnoho rokov neskôr sa tak občas cítil aj sám.

 

Za oknami padal celkom obyčajný sneh. Že to raz mohol byť aj cukor, nikoho ani len nenapadlo. Rovnako nezmyselný sa zdal aj skoro trojmetrový havran, o farebných ľuďoch ani nehovoriac.

V miestnosti vyhriatej príjemným ohníkom si Albus pretrel oči. Všetko naokolo sa mu zdalo tak trochu zvláštne. Ešte pred chvíľou sedel na streche tam vonku. Teda, ak sa to vôbec stalo. Nebol si istý, čo presne to kúzlo urobilo.

Z úvah ho vytrhol hrniec splašene pobehujúci na vtáčích nohách. V tomto svete, alebo možno iba čase, stále ešte ostávalo napraviť to.

Zohol sa po Aberforthov pohodený prútik. Ukradomky pri tom pozrel na brata. Sedel na zemi opretý o jednu zo stoličiek. Spal. Podľa tváre sa zdalo, že sa mu sníva čosi príjemné. Ako tak na neho Albus hľadel, odrazu otvoril ústa a zo spánku zašepkal celkom jasné „krá.“

Albus sa pousmial. Nech už to bol iba sen, alebo ďalší svet, nebol v ňom vtedy sám.

 

<<Zpět na seznam povídek