Názov: Snape na horách

Prezývka: Gwind

Prístupnosť: do 15 rokov neprístupné

Varovanie: VEĽKÝ HBP SPOILER!!! A naznačená sexuálna scéna.

Zhrnutie: Snape, unavený zo všetkých udalostí a komplikácií, ktoré nastali, sa rozhodne odísť na dovolenku. Vyrazí na hory do stredoeurópskej krajiny, o ktorej predtým takmer ani nepočul a trávi dni v horskej chatke. Tam ho jedného večera osloví krásna žena a sľúbi mu, že za dvesto euro pri nej zabudne na všetky starosti. Snape po chvíľke súhlasí. Lenže nevie, že nie je vždy všetko tak, ako to na prvý pohľad vyzerá...

Prehlásenie: Poviedka nebola napísaná za účelom zisku, postavy patria J. K. Rowlingovej. A ja sa s nimi len hrám.

---

Snape na horách

Slnko zapadalo za obzor a jeho lúče sa odrážali od čistého, bieleho snehu. Vo vykúrenej chatke sedel pri drevenom stole mĺkvy muž. Pramene mastných, čiernych vlasov mu padali do tváre.

„Dáte si ešte niečo, pane?“ opýtal sa ho chatár.

Muž zodvihol pohľad od pariaceho sa čaju a prebodol pupkatého majiteľa zlostným pohľadom. Každý normálny človek by v tom momente pochopil, že má čo najskôr stíchnuť a prinútiť svoje dolné končatiny k rýchlemu pohybu. Chatár však patril medzi tých menej chápavých.

„Nie,“ zavrčal tmavovlasý muž.

„Určite nie? Mám vynikajúci koňak. Určite by vás zahrial.“

„Už som povedal, že nie.“

Ďalší smrtiaci pohľad. Chatár stále nereagoval.

„Ani kúsok horúceho grogu?“

Bývalý učiteľ obrany proti čiernej mágii zlostne zovrel svoj prútik pod stolom. To však muž stojaci oproti nemu nemohol vidieť. Pozeral na neho svojou okrúhlou tvárou a veselo ceril svoje riedke zuby.

„Povedal som, že mi máte dať pokoj. Vypadnite konečne!“

„No, no. Veď sa nemusíte hneď rozčuľovať, nie?“

Mužík si nahnevane odfrkol a odšuchtal sa do kuchyne. Zúril. Chcel svojho jediného zahraničného hosťa poriadne ošklbať, ale nedalo sa. Navyše si ani poriadne neprecvičil ťažko nadobudnuté znalosti z angličtiny. Hrôza. Ten kurz ho stál toľko peňazí a na nič!

No mužovi v tmavozelenom hrubom roláku s vlasmi po ramená to bolo úprimne jedno. Bol sám. Konečne sám. Len on a jeho nepríjemné myšlienky. Prenasledovali ho dňom i nocou. Utekal pred nimi, no bezúspešne.

‚Potrebujem dovolenku,‘ povedal si jedného rána, keď sa opäť zobudil spotený. A potom, čo ponúkol Voldemortovi nejaké rozumné vysvetlenie svojej neprítomnosti, zbalil pár svojich vecí a odletel kamsi do strednej Európy. Alebo to bola už východná? Nevedel. Nikdy predtým o tejto krajine nepočul. Našiel ju hodením šípky do otvoreného atlasu.

‚Ak ma TU nájdu, tak to bude zázrak. TU budem mať aspoň chvíľu poriadnu dovolenku. Po rokoch...‘

Ubytoval sa v odľahlej horskej chatke a celé dni trávil potulovaním sa po zasneženom okolí. Ale nič mu nepomáhalo. Nič nedokázalo zmierniť utrpenie, ktoré zaplavovalo jeho vnútro. Ten strašný pocit beznádeje.

‚Prečo ja? Prečo práve ja?‘ opakoval si dokola s hlavou položenou v dlaniach. ‚Prečo som to musel urobiť práve ja?‘

Hlasno si vzdychol.

 

„Ťažký život?“ oslovil ho niekto zrazu plynulou angličtinou.

„Prosím?“

„Tak si si vzdychol. Niečo ťa trápi? Opustila ťa tá tvoja? Si tu tak sám...“

„Nerozumiem, čo odo mňa chceš.“

„Smiem si prisadnúť?“

„Nie.“

No žena s kratučkými vlasmi nafarbenými na ryšavo sa už posadila. Zaklipkala dlhými riasami a pozrela na neho zelenými očami. Potom zaklopkala na červeno nalakovanými nechtami po stole a usmiala sa na neho.

„Nepovedal som, že si máš sadnúť, alebo áno?“

„Ja som Helena a ty sa ako voláš?“ ignorovala jeho nepríjemný, zúrivý pohľad.

„Odíď.“

„Ale no tak. Hádam sa teraz nebudeš hnevať na všetky ženy sveta len kvôli jednej. No nie? Stačí mi dvesto euro a garantujem ti, že pri mne zabudneš na všetky ženy a starosti.“

Čiernooký muž na ňu užasnuto pozeral. Nemohol uveriť, že táto dobre vyzerajúca, sebavedomá žena si na svoje živobytie zarába vlastným telom. No oveľa neuveriteľnejšie bolo, že si z celej chaty vybrala práve jeho. Smrťožrúta, zradcu a vraha.

„Prečo práve ja?“

„Prečo ty? Neviem. Fascinuješ ma.“

„Čo ťa na mňa fascinuje?“

„Čo? Nebudem ti tvrdiť, že patríš medzi neodolateľne krásnych mužov. Ale máš v sebe iskru. Charizmu. Čosi, čo iste mnohým ženám nedovolí spávať. Nejaké tajomstvo, tragický osud. Nás ženy priťahujú podobní muži, lebo máme pocit, že práve MY dokážeme v mužoch ako ty nájsť to dobré a čisté. Nájsť tú pravú, pred svetom skrývanú tvár. To je to, čo ma na tebe fascinuje. Preto ty.“

„A nebude to tým, že čakáš, že od cudzinca vymámiš viac peňazí?“

„To tiež, prirodzene.“

„Kde si sa naučila tak dobre anglicky?“

„Niekoľko rokov som pracovala v Londýne.“

„Aha. Ale ja nie som tá správna voľba. Ver mi.“

„Prečo nie?“ opýtala sa naivne a sklonila hlavu nabok.

„Nie som dobrý muž. Každý, koho poznám, by ti to povedal. Nikto ku mne necíti iné, ako nenávisť. Niektorí ma nazývajú zbabelcom, iní zradcom a ďalší...“

„A čo o sebe hovoríš ty?“ prerušila ho Helena.

„Nie som zbabelec.“

„A zradca?“

„To áno.“

„Hm... a tvoja zrada ťa asi veľmi trápi, však?“

„Nie. Vôbec nie. Urobil by som to znova. Bola to správna vec.“

„Zradiť je správna vec? Tomu nerozumiem.“

„Nemusíš.“

Muž si potichu odchlipol zo svojho čaju a prútik schoval do dlhého vačku na nohaviciach. Helena sedela oproti a zamyslene na neho hľadela. Bol zvláštny. Iný, ako všetci ostatní. Vôbec nevedela, čo si má o ňom myslieť. Ale bola si istá, že než sa tento večer skončí, bude ho poznať lepšie, ako ktokoľvek iný. Aj to predsa patrilo k jej práci.

„Máš tých dvesto euro?“

„Ty sa nevzdávaš, čo?“ zdvihol pohrdlivo hornú peru a pozorne sa na ňu zahľadel.

„Nie.“

Mlčal. Nič nerobil. Len sedel a pozeral sa jej priamo do očí. Akoby sa jej pozeral priamo do hlavy. Helena mierne zvraštila viečka. Na jeho tvári sa zrazu objavil zvláštny úškrn. Potom kývol hlavou.

„Mám.“

„Tak poďme niekam, kde budeme sami. Čo ty na to? Máš tu izbu?“

„Mám.“

„A nezobral by si aj nejakú fľašku? Šampanské, víno alebo tak?“

„Dobrý nápad,“ zdvihol ruku a zakýval na chatára.

Mužík sa na neho veselo usmial a rýchlo k nim prišiel.

„Želáte si?“

„Fľašu whisky. Môže byť?“ Helena prikývla. „Takže whisky. So sebou.“

„Hneď,“ chatár znova kamsi zmizol a onedlho sa vrátil aj s fľašou whisky a s účtom.

Muž v tmavozelenom svetri zaplatil, stroho poďakoval a vstal. Potom, ako galantný spoločník, odsunul Helene stoličku a hneď ako ju opäť zasunul za stôl, ponúkol svojej očarujúcej spoločníčke rameno. Usmiala sa.

„Ideme?“

„Áno.“

 

Onedlho podivný párik vystúpil niekoľko poschodí po drevených vŕzgajúcich schodoch a zastal pred dverami. Muž vytiahol kľúč, strčil ho do kľúčovej dierky a otočil sa na ženu.

„Tie peniaze chceš vopred?“

„Nie. Stačí ráno.“

Prikývol a konečne otvoril. Podržal jej dvere. Helena vykročila vpred na vysokých podpätkoch. Jej boky sa žensky hojdali v rytme jej chôdze. Kratučká zelená suknička odhaľovala takmer celé jej dlhé, štíhle nohy.

„Naleješ?“ otočila sa na neho a sadla si na posteľ.

Nepovedal jediné slovo. Zatvoril dvere, zo stolíka zobral dva poháre, odbehol ich opláchnuť a onedlho sa vrátil aj s naliatou whisky. Jednu podal Helene.

„Tak na krásnu noc!“ pozrela mužovi do chladných čiernych očí.

„Na krásnu noc,“ povedal ticho, podvihol pohár a vypil jeho obsah na jedenkrát.

Helena ho uprene sledovala. A potom, bez toho, aby z neho spustila pohľad, obrátila whisky do seba.

Muž prešiel pár krokov ku starému prehrávaču, ktorý patril k zariadeniu izby. Chatár si určite myslel, aký luxus tým svojim hosťom poskytuje. Vedľa prehrávača ležala kôpka zaprášených kaziet. Muž si len matne spomínal, na čo ten prístroj slúži. Videl taký u suseda na Spinner’s end. Vybral kazetu, na ktorej nejakí štyria mladí muži kráčali po prechode, a pustil ju.

„...boy you’re gonna carry that weigh, carry that weigh a long time...“ ozvali sa hlasy uprostred piesne. Muž sa uškrnul. Áno, bude tú ťarchu niesť ešte dlho.

„Dobrý výber,“ súhlasila aj Helena.

„Teraz čoho. Hudby alebo whisky?“

„Oboje. Nalej ešte.“

Poslúchol.

„Prečo si tu vlastne sám. Si na dovolenke?“

„Áno, na dovolenke. A už som povedal. Ja nie som veľmi obľúbený človek.“

„Nemáš žiadnych priateľov? Nikoho, komu by na tebe záležalo?“

„Už nie...“ zamrmlal ticho, smutne, a sadol si k stolu oproti nej. Položil pohár na stôl, vyzliekol si pulóver a rozvalil sa na stoličke. Teraz bol len v čiernej košeli a v nohaviciach.

„Takže si mal. A čo sa stalo, že si teraz sám? Pohádali ste sa?“

„Kedysi sme sa aj hádali. Áno,“ povedal zamyslene.

„Nechceš o tom hovoriť?“

„Nie.“

„Trápi ťa to? Prečo jej teda nezavoláš?“

„Nejde o ženu.“

„O muža? Ty... ty si homosexuál?“ pozrela ne neho prekvapene.

„Čo?“ zasmial sa muž srdečne a Helene bolo v tú chvíľu jasné, že sa jej naskytol veľmi vzácny pohľad. „Nie, nie som homosexuál. Medzi mnou a ním bol úplne iný druh priateľstva.“

„To jeho si zradil?“

„Nie, jeho nie.“

Už opäť mal na tvári ten zachmúrený, nepreniknuteľný výraz ako predtým.

„Vieš, že vlastne ani neviem, ako ťa volať? Nemusíš mi povedať meno, mnohí to nerobia, ale chcela by som ťa aspoň nejako oslovovať,“ povedala Helena zrazu po dlhej dobe ticha.

„Severus.“

„Takže Severus. Hm... normálne meno to nebude, takže asi prezývka. Rešpektujem to, Severus. Budem ťa tak volať.“

„Je to meno. Moji rodičia mali zvláštny vkus.“

„Ak je to naozaj meno, tak obdivujem výber. Je krásne. Nezvyčajné.“

„Ja ho nenávidím.“

„Nenávidíš vlastné meno? Prečo?“

„Nemôžem zabudnúť na to, kedy som ho posledne počul. Stále mi znie v hlave. Nemôžem na to prestať myslieť.“

‚Severus... Severus, please...‘ ozvalo sa mu znova.

„Nalej si. Zabavíme sa. Pri mne zabudneš.“

„Dúfam, že áno. Nedám predsa dvesto euro len tak pre nič za nič.“

Helena sa zasmiala a rozopla si zips na bordovom svetri. Pomaly si ho vyzliekla a položila ho vedľa seba. Severus ju nehybne sledoval. Rozopol si jednu gombičku na košeli, oprel sa o operadlo stoličky a vystrel jednu nohu pred seba. Nalial si ďalší pohár, zatočil hnedastou tekutinou v pohári a opäť sa napil.

Usmiala sa. Postavila sa a začala si rozopínať tesnú bielu blúzku.

„Si krásna.“

„Ďakujem.“

„Nebude sa ti hnusiť milovanie s mužom ako ja?“

„S mužom ako ty? Prečo sa tak veľmi nenávidíš?“

„Urobil som niečo hrozné a najhoršie na tom je, že by som to spravil znova.“

„Tomu nerozumiem. Prečo? Prečo by si to urobil znova, keď to teraz ľutuješ?“

„Z priateľstva.“

Severus zatvoril oči a sklonil hlavu. Jeho dovolenka mu zatiaľ vôbec nevychádzala tak, ako chcel. Stále sa nedokázal zbaviť desivých myšlienok. Stále sa nadránom budil so zlým pocitom. S odporom, ktorý k sebe prechovával.

„Netráp sa. Pri mne zabudneš,“ šepla Helena a chytila ho za bradu. Zdvihol hlavu. Pozrel na ňu.

Stála pred ním nahá. Jej veci ležali rozhádzané po okolí. Zrazu sa k nemu naklonila a pobozkala ho na ucho.

Hudba hrala ďalej: „And in the end, the love you take, is equal to the love you make...“

Severus cítil, ako mu alkohol príjemne rozohrial myseľ a ako jeho telo reaguje na krásne ženské telo pred očami. Jej nahota bola prísľub. Prísľub vášne, slasti, zabudnutia. A on potreboval zabudnúť. Aspoň na krátku chvíľu.

Vstal, objal útle ženské telo a jemne ju zatlačil do postele. Vyzliekla mu košeľu a odhodila ju stranou.

„Pekné tetovanie,“ prehodila ľahostajne a kývla smerom k jeho ľavému predlaktiu. „Aj ja mám jedno. Tu,“ ukázala na ornament nad svojim zadočkom.

Nič viac nepovedal. Ani ona. Rozumeli si bez slov. Tak ako si len nahá žena a muž môžu rozumieť.

 

 

Helena kráčala po zasneženom lese. So Severusom sa rozlúčila ráno, hneď potom, ako dokončila svoju prácu. Bola plná protikladných pocitov. Toto bol rozhodne najzvláštnejší muž, akého kedy spoznala.

Zrazu zastala a rozhliadla sa okolo seba. Bola sama. Zohla sa k zemi a vyhrabala spod sypkého snehu pokrkvanú plechovku. Pozrela na hodinky.

„Minúta štyridsaťdva sekúnd,“ zamrmlala a pripravila sa na čakanie.

Po takmer dvoch minútach strávených myslením na čiernookého muža, ucítila trhnutie za pupkom a už onedlho sa ocitla v stroho zariadenej miestnosti.

„Tak ako, Helena? Podarilo sa? Ako to prebiehalo?“ opýtal sa jej vysoký, štíhly muž s dlhými šedivými vlasmi a s bradou.

„Ako to prebiehalo? Dobre. Ale ak dovolíš, detaily vynechám,“ povedala Helena zamyslene a pozrela do prázdna. Predstavila si vzrušenie, ktoré ju zahltilo, keď pery jej včerajšieho milenca venovali pozornosť jej prsiam.

„Detaily ma ani nezaujímajú. Chcem vedieť, či si spravila svoju prácu.“

„Samozrejme, že áno.“

„Nič nezistil?“

„Nie. Len raz si ma preveril legillimenciou. Bol neopatrný. Neočakával hrozbu od mukla a navyše na takom zašitom mieste. Prútik odložil do kúpeľne, keď išiel umývať poháre. Ale aj tak som bola prekvapená. Hovoril si, že oklumenciu ovláda dokonale, nie?“

„To áno, ale pochybujem, že sa niekedy stretol s prirodzeným, rodeným telepatom, ktorý nepotrebuje legillimenciu na pozorovanie myšlienok druhých.“

„Asi máš pravdu.“

„Tak ako? Je zradca alebo nie?“

„Zradca? On sám sa tak volá.“

„Takže predsa,“ povedal muž sklamane a sadol si oproti nej.

„Veľmi sa trápi. Dávno mi nebolo nikoho tak ľúto.“

„Ľúto? Veď si sama povedala, že nás zradil!“

„Nie. Povedala som, že sa volá zradca. A on naozaj zradil. Ale nie nás.“

„Skutočne?“

„Pochybuješ o mojej práci? Telepata robím skoro celý život a vždy som našla, čo som potrebovala. Ja svoju prácu robím vždy dobre.“

„Prepáč, tak som to nemyslel. Povedz mi viac.“

„Je to tak, ako si predpokladal, Aberforth. Tvoj brat mu z nejakého dôvodu veril. Ten dôvod som nezistila, ale viem, že Snape nesklamal jeho dôveru. Albus ho prinútil prisahať, že zachová svoje krytie a bude chrániť Harryho. Za KAŽDÚ cenu. Teda aj za cenu Albusovho života. Severus sa s ním o tom dosť často hádal, no... Poznal si Albusa Dumbledora. Vždy dokázal ľudí prinútiť urobiť aj to, čo nechceli.“

„Viem. Albus sa občas správal ako starý blázon. A najmä mal svojské názory na smrť a cenu vlastného života. Takže Snapovi sa dá veriť?“

„Ja si myslím, že áno.“

„Fajn. To som chcel vedieť. Za tvoju prácu ti samozrejme zaplatím tak, ako sme sa dohodli. Kedy chceš peniaze? Idem ti po ne teraz?“

„Nie. Neskôr. Ak dovolíš, som teraz plná Sevrusových smutných a desivých spomienok. Potrebujem sa z toho vyspať.“

„Dobre, Helena. Potom dojdi. Budem za barom.“

Aberforth odišiel. Osamela. Posadila sa na posteľ a položila hlavu do dlaní. Pred očami s jej ešte stále premietali obrazy z minulej noci.

Z noci s mužom, ktorý zabil svojho priateľa, aby nezradil jeho dôveru.

 

<<Zpět na seznam povídek