Názov: Príbeh bez konca

Autor: 1

Prístupnosť: od 12 rokov

Varovanie: Obsahuje určité(všetky sa mi tam napchať nepodarilo) prvky mary sue a týranie jednej z foriem života.

Zhrnutie: Útržok existencie neexistujúcej osoby a jeden celkom obyčajný príbeh. Alebo čo všetko sa môže diať v malých bytoch.

Prehlásenie: Tento pochybný výplod bol stvorený ako fanfiction odohrávajúca sa vo svete, ktorý je duševným vlastníctvom pani Rowlingovej. Nič z toho, čo bude v ďalších riadkoch nasledovať, nebolo napísané za účelom zisku.

Poznámka: Tuším sa pokúšam o stojku na hlave na hranici toho, čo ešte zadanie znesie. Dúfam len, že nepadnem bolestivo na kamenisté územie porušených pravidiel. Za nedoceniteľný beta-read ďakujem Moonlight.

Časť I. – To podstatné

Jedného teplého leta upratovala jedna žena izbu v hoteli. A jeden čarodejník sa do nej vrátil po svoj krém. Nuž, nakoniec z toho vzniklo jedno z mnohých nemanželských detí.

Časť II. - Ničotný úryvok z pozoruhodného a dlhého života nezabudnuteľnej Luizy Caroly, alebo aj ako to bolo s Juanom

(O dvadsaťjeden rokov neskôr)

Dvere malého, útulného bytíku sa otvorili. Odpustili si pri tom všetky druhy pôsobivých zaškrípaní.

Luiza Carola vošla dnu. Bola to šťastná majiteľka často spomínaných mier deliteľných tridsiatimi a mladícky pohŕdajúc tmavovlasosťou rodičov prirodzená plavovláska zároveň.

„Som doma, Juan.“

Existuje skupina populácie, ktorá sa rozpráva s izbovými rastlinami. A aj keď sa mi to nepripúšťa ľahko, Luiza Carola bola v jednej veci naozaj výnimočna. Patrila k malému počtu úplne zdravých jedincov, ktorí aj dostanú odpoveď. Mala to v génoch. Že to nedotiahla až na hady, nebola jej chyba

„Vodu, vodu!“ zachraptil z posledných síl žltnúci fikus uložený na parapete.

„Ako myslíš, Juan. Ja som dobrá, ale som aj citlivá a ak ma urazíš aj nabudúce...“ pokračovala výpočtom vecí, ktoré by otriasli aj rastlinami najsilnejšej povahy.

Napokon však predsa len zamierila do kúpeľne a ladným pohybom zodvihla a naplnila starú plechovku od fazulí.

„Vodá! Konečne. Tak. Ešte. Dosť. Stačí! Prestaň ja sa top...“

„Budeš mať do zásoby.“

Keď nezaznel žiaden protest, pokrčila plecami a zamierila k oknu.

Chladná k zúfalým výkrikom „Pomoc, niečo ma žerie “, ktoré sa občas ozývali zvonku, rozcítene sa vpila veľkými, smutnými očami do nočnej oblohy. Žiarili na nej hviezdy, hviezdičky a jedno lietadlo. Bolo ich toľko, že sa nedali spočítať. A keby aj, ona by to určite nezvládla a to bolo hlavné.

„Dnes to bolo hrozné, Juan. Nikto ma nechápe. Ale ja viem, že môj život bude veľký, že zmením svet, že stretnem toho pravého muža.“

Odpovedalo jej bublanie. Znelo trochu rozčúlene.

„A ak aj nestretnem toho pravého, napravím nepravého až bude pravý a svet zmením určite!“

Akoby v odpovedi na jej myšlienky...

(A/N: Tu príbeh končí. Naozaj je to tak krátke. A nedošiel mi papier. Nie som si istá či Word vôbec niekedy niekomu napísal: „Zostručni to, tvoje kecy zaberajú celú pamäť!“ Bolo by od neho láskavé, keby aspoň zamŕzal pri preklepoch, hrubkách a žvástoch. Nerobí to, ale tu nejde o chyby Wordu. Nemám na to nervy, pokračovať tade. Ani zo srandy. A tak nechávam na milého a tolerantného čitateľa, nech si koniec domyslí. Možno priletí sova, aby sa ukázalo, že tú pôvodnú klepla cestou mŕtvica. A celý čarodejnícky svet sa dozvie, kto Luiza Carola je a akú úžasnú bytosť v nej našiel. A možno si to pod jej okno jednoducho iba skráti fešný šéf fakt veľkej modelingovej agentúry. Uvidí ju... Určite som to už spomínala - vyzerala na to. Ale naozaj by ste chceli, aby to bolo takto? V každom prípade, pokračovanie je na vás prstom-ukazujík.)

<< zpět na seznam povídek

komentáře >>