Názov: Alea iacta est

Autor: Catherine Cornelia

Přístupnost: do dvanásť rokov neprístupná

Pár: nedôležitý

Varování: S pôvodnou témou „Harry Potter a Jára Cimrman“ to súvisí len okrajovo a dáva logiku po hlbšom zamyslení...

Shrnutí: Pri poslednom boji sa čosi zvrtlo a niekto v sebe našiel silu dokončiť nevyhnutné...

Prohlášení: Poviedka, ktorú som písala, nie je písaná za účelom žiadneho zisku (veď kto by to už odomňa chcel kúpiť, že?) a všetky postavy patria J.K.Rowlingovej.

Poznámka: Nechal/a som sa vyhecovať. Fakt. Inak by som si nedovolil/a napísať niečo takéto. Okrem toho, poodža slovenčiny môžete usúdiť, že som zo Slovenska a nemámani páru o tom, kto je Jára Cimrman. Pardón. Preto tá okžuka...

Alea iacta est

Zronený tým, čo sa stalo v predchádzajúcich dňoch, si zťažka sadol na ošúpanú lavičku. Netušil, kde sa to ocitol a v tejto chvíli to odmietal riešiť. Proste sa bez rozmyslu odmiestnil...

Telá. Boj. Všade boj, všade telá. Pach spáleného mäsa útočiaci na jeho čuch, spálené mäso útočiace na jeho zrak. Občasné výbuchy kúziel z prútikov, ktoré držali tí, ktorí sa už pravdepodobne nikdy neprebudia.

Zápach. Príšerný zápach. Krv, hlina, dážď, drevo.

Božavé nohy, ruky a hlava mu pulzovali. Početné škrabance si nevšímal, oči upieral pred seba. Na zemi, rovnako zašpinenej, ako on, ležal Voldemort. Neveriaci pohžad smeroval k jeho prútiku.

„Takto to nemalo byť, nie... ja som to nemal byť,“ zašepkal ohromene ten, kto na to všetko pozeral.

Pohžad smeroval viac dožava. Uhžovočierne vlasy zmáčané od dažďa, lepiace sa na jeho nehybné čelo s jazvou. Okuliare celkom zarosené, ako proti chladnému vzduchu vylučoval posledné čiastočky tepla. Košeža o niekožko odtieňov tmavšia, ako bola predtým, nohavice priliehajúce na chudé nohy. Ruky doširoka roztiahnuté.

Zohol sa k nemu a vtisol mu do ruky jeho prútik. Potom mu ich prekrížil na jeho nehybných prsiach.

Pamätal si, akoby to bolo včera, ako mu bielovlasý starček podával jeho prvý prútik.

„Každý prútik si sám vyberie svojho pána...“

Ten jeho si vybral gužatého a večne nemotorného chlapca. Harryho prútik si vybral hrdinu. Zrejme netušil, že koniec bude celkom iný.

Dážď. Dážď bijúci na zem, zanechávajúci v nej malé priehlbinky a kaluže, ktoré sa rýchlo plnili. Blato sa mu začalo lepiť na nohavice a topánky, no nedbal na to.

Harry sa zabil.

V momente, ako pochopil, že to on je posledným horcruxom, mu z oka vypadla posledná slza a namieril smrtiacu kliatbu sám na seba.

žiaden zázrak. žiadna zbytočná žiara. žiaden oživený Harry.

Chlapec, ktorý umrel vlastnou rukou, proste padol porazene na zem.

Chlad. Chladné oblečenie, chladný vietor. Chladný dážď, chladné srdce.

Vtedy sa s výkrikom vrhol vpred. Čo vlastne robil? Nevedel. Vytiahol svojmu spolužiakovi prútik z ruky, pretože o svoj prišiel už dávno.

Dve slová. Nikdy by ich nepovedal, ak by nemusel. Impulzívne konanie...

Výsledok?

Voldemort, nečakajúc žiadne ďalšie nebezpečenstvo, požavil na ostražitosti. Je predsa... neporazitežný...

Nepočítal s oddaným priatežom Harryho Pottera, narodeným, keď siedmy mesiac pohasína. Narodený tým, ktorí sa mu tri razy vzopreli.

S ním padli na zem aj všetci Smrťožrúti, tváre s maskami sa im zaborili do zeme.

Mučivý zápach... kdesi neďaleko zahúkala sova.

Oči sa mu zaplnili slzami a slané potôčiky na lícach sa spojili s dažďom.

Odmiestnil sa.

Teraz bol tu.

Rušná premávka... kdesi neďaleko neho. Stromy, západ slnka, objímajúce sa páriky. A on. Osamelo sediaci, cítiac sa, akoby zostarol o dvadsať rokov.

Kto by to bol povedal?

Nemotorný Neville Longbottom nakoniec predsa len niečo nedobabral. Zabil Voldemorta. Skutočne to urobil...

Starká na neho bude pyšná.

Ale nie teraz.

Nie dnes.

Vstal a pobral sa k otvorenej bráne, ktorú videl v diažke. Počul obdivný piskot. Neotočil sa – bol Neville, to určite nepískali naňho. Nemotorný Neville...

Divadlo Járu Cimrmana.

Koho?

To nie je dôležité...

Hermiona by to možno vedela... nevedel, kde je, ale to tiež nebolo dôležité. Neprítomne prišiel k pokladni.

Ach, samozrejme, anglické libry a čarodejnícke peniaze. Kto by o nich mal záujem? Pani za okienkom nerozumel ani slovo.

Rezignoval a zabočil do najbližšej uličky. Ozval sa hlasný tresk, ako keď padne veko z kontajnera.

Objavil sa v hžadisku.

Kiež by tu mohol byť teraz Harry... Sedieť tu namiesto mňa. Možno by vošiel aj hlavným vchodom, trpký úsmev, mimovožne prekrížené nohy, bol by to jeho príbeh. Príbeh, ktorý by šťastne pokračoval. Po jeho boku krásne dievča, ktoré miluje. Nie ležiac na chrbte v daždi vedža svojho úhlavného nepriateža, aby ho ostatní mohli oplakávať. Osamelá slza odohnaná prudkým pohybom ruky. Takto nemal skončiť.

Mal to byť jeho príbeh...

Príbeh o tom, ako žil šťastne so svojimi rodičmi a od malička letel na metle ešte aj hore schodmi. O tom, ako sa dostal na Rokfort, kde ho všetci mali radi preto, lebo bol Harrym Potterom a nie preto, lebo bol slávny svojím víťazstvom nad Temným pánom. žil ešte dlho potom, ako ukončil školu aurorov, spolu s Ginny Weasleyovou a mali krásne dcéry s jasnozelenými očami mandžového tvaru a ryšavými vlasmi, vyzerajúce navlas ako Lily Potterová a synov s orieškovými očami a neposlušnými vlasmi, vyzerajúcimi ako James Potter...

Namiesto toho bol jeho príbeh o Chlapcovi s jazvou na čele ukončený, aby sa obetoval pre dobro žudstva. Namiesto neho sedel v Divadle Járu Cimrmana Neville Longbottom, ktorý mohol žiť život, ako Harry Potter, bez toho, aby si to uvedomoval. Netušil, ako málo chýbalo k tomu, aby si vymenili úlohy...

Nestalo sa tak.

Osud sa rozhodol inak. Voldemort sa rozhodol inak.

To je dôvod, prečo skrčený na sedadle, sedel Neville Longbottom a nie Harry Potter...

<< zpět na seznam povídek

komentáře >>