Bremeno koruny nesie aj princ

Obrázek uživatele Urrsari
Rok: 
2014
Fandom: 
Obdarovaný: 
LaylaTB

Kopytá Arthurovho a Merlinovho koňa sa vnárali do blatistej pôdy a zvieratá fŕkali, no ich nespokojnosť prehlušovalo more. Hučalo, keď sa vlny v snahe dobyť pevninu vrhali na skaly, a výhražne mrmlalo, keď ho neústupný kameň prinútil stiahnuť sa.
Arthurove oči sa odtrhli od rozbahnenej cestičky a našli obzor. More tam takmer splývalo s tiež rozbúrenou, mrakmi posiatou oblohou.
„A vraj na juhu je pekne,“ začul zamrmlanie jazdca po svojom boku a šľahol po Merlinovi pohľadom. Jeho prižmúrené oči zrejme prevraveli zaňho, keďže sluha sklopil zrak a mlčal.
Arthur by to pred ním nepriznal, no začal zvažovať aj to, o čom sa zhovárali prakticky celú cestu od vylodenia na talianskom pobreží. Že Morganu neuniesli. Že odišla a skryla sa z vlastnej vôle.
Akoby to niečo menilo na tom, že ju musia nájsť. Arthur musel vedieť, o čo išlo, či jej únoscom, alebo jeho takpovediac sestre, ale najmä, bolo Utherovým želaním aby ju priviedli na Camelot. Bola predsa jeho chránenkou, hoci jej správanie bývalo, nuž, nie také, aké by chcel.
„Pozri.“
Zvuk Merlinovho hlasu strhol Arthura zase do reality. Pozrel smerom, ktorý sluha kývnutím naznačil.
„Je to tá pevnosť, ktorú si videl, Merlin?“
„Uhm.“
Arthur prevrátil očami a popchol koňa, ktorý lenivo prepletal nohami. Hoci vedel o sluhovom „nadaní“, inštinkt mu vravel, aby neveril. Mágia, ktorá by mu slúžila, naozaj? No Merlin mu preukázal rôzne služby. Jemu musel dôverovať.

„Vidíš? Sú tam stráže, takže to nie je pasca.“
„Alebo to pasca je, a Morgana ich tam postavila, aby si si myslel, že nie je,“ pokrčil plecami Merlin a nevinne sa uškrnul na iritovaného princa, ktorý zaťal zuby a na belušovi zamieril k masívnej bráne vsadenej do taktiež masívnych hradieb.
Vojaci netasili a nevrhli sa na nich, no Arthur neplesal. Jemne obtočil prsty okolo rukoväte meča. Váha zbrane na jeho páse mu pripomínala, že v prípade potreby sa má čím brániť.
„Hej, páni, komu slúžite? Nepoznám tú vlajku,“ ukázal na znak nad bránou, ktorý zobrazoval čierneho zvera súperiaceho s drakom. Nepáčil sa mu.
„Našou pani je pani Morgana, pútnik,“ zakričal ozbrojenec od brány. „A kto ste vy, pane, a váš sprievodca?“
„Ja... som Arthur, syn Uthera Pendragona-“
Akoby jeho zvolanie do víchrice bolo zaklínadlom, stráže zasalutovali a brána sa otvorila. Arthur vrhol po svojom sluhovi pohľad hovoriaci „vidíš, tak kto mal pravdu?“, a zamieril na nádvorie. Predstieral, že Merlinova zachmúrená tvár ho neznervóznila, no meč nepustil.
Kone zverili do opatery ochotných sluhov a ktorýsi z nich ich voviedol do hradu, do akejsi trónnej siene. Arthur šiel s pohľadom upretým hrdo pred seba, a musel zasyčať na Merlina, aby sa tak neobzeral. Akoby na nich mal ten čierny zver z erbu vyskočiť z nejakého výklenku.
Sieň bola priestranná, osvetlená fakľami, ozdobená tapisériami, no princa upútalo najmä vypchaté zviera pri kresle v jej čele. Bolo mohutné, s lesklými čiernymi pazúrmi, a tvár malo skrčenú v rozzúrenej grimase.
„Páči sa ti môj miláčik, Arthur?“ zaznel neutrálny hlas zo šera a keď oslovený prižmúril oči, rozoznal v šere postavu na „tróne“.
„Morgana? Si to ty?“
Postava sa zdvihla a zložila si kapucňu splývavého plášťa. Vo svetle plameňov sa zaleskli tie povedomé svetlé oči, pokožka, a havranie vlasy.
Morgana sa pousmiala.
„Ja som to a vy ste hosťami na mojom panstve. Ale čo chcete, braček?“ šľahla očami, v ktorých sa úsmev neodrážal, po Arthurovi a Merlinovi.
„Braček?“ zamrmlal Merlin so zdvihnutým obočím, no Arthur mu dal pohlavok a jeho ruka skĺzla z meča.
„Chceme, aby si s nami išla na Camelot, Morgana. Otec ťa chce... Otec by ťa rád videl a presvedčil sa, že si živá a zdravá.“
„A pri zmysloch,“ ozval sa Merlin s neúprimným úsmevom.
„Ach, takže Pendragon sa začal zaujímať aj o iné záležitosti, než o zem, moc a peniaze?“ nadhodila Morgana neutrálne, no jej oči sa zabodli do Arthurových.
„Čože? Morgana,“ zamračil sa ten, „ty si bola odjakživa otcovou obľúbenkyňou. Bola, a si, preňho dôležitejšia než kráľovstvo.“
„Hm, na to som takmer zabudla,“ kývla súhlasne, no potom akoby vrazila do princovho tela dýku. „To na teba nemyslel, je tak?“
Arthur sa zachmúril a vykročil k Morgane, ktorá sa nad ním týčila na stupienku vedľa vypchatého zvera, a sprevádzala ho ľahostajným pohľadom. Princ sa musel zakloniť, aby videl tvár, ktorú si myslel, že poznal, no začínal mať pocit, že Morganina pravá tvár bola pred ním skrytá.
„Čo sa to s tebou deje?“
„So mnou?“ odvetila so smiechom, ktorý mu nahnal husiu kožu. „Čo sa deje s tebou, Arthur, že nevidíš pravdu? To ty sa tváriš, že Utherovi na tebe záleží.“
Pozrela naňho súcitne, a princ akoby snil vnímal Merlinov nahnevaný hlas. Sála sa s ním točila a zrak mal rozmazaný, ale nechápal. Otriasol sa, a možno cinkanie krúžkovej košele ho prebudilo.
„... možno nie je perfektný, ale tvoja reč nie je pravdivá,“ sypal zo seba zamračený sluha a Arthura prekvapilo, že bráni česť jeho otca. „A ty to vieš, Morgana!“
„A čo ak hovorí pravdu?“ zamrmlal si pre seba princ, nechápavo pozorujúc vznikajúcu hádku. Rozhodol sa zakročiť a skríkol: „Mlčte!“
Tvár jeho sestry sa zvraštila v hneve a Arthur mimovoľne ucúvol. Potom sa jej grimasa preliala v zlostný úškrn a tleskla. Múry, podlaha i strop sa akoby na povel zatriasli. A zase. A zase.
„Morgana, čo sa to deje?“ otočil sa od prikrčeného Merlina, keď videl, že nie je zranený, k postave v plášti. „ČO TO ROBÍŠ?“
Neodvetila mu. Nebola tam, kde sa predtým týčila, ale s rukou napriahnutou k vypchatému tvorovi čosi sústredene predriekala a zverovi zažiarili oči. Potom mu čosi pošeptala do okrúhleho ucha.
Otrasy prestali, no Arthura zaujímal ten kolos, čo k nim na stĺpovitých nohách mieril. Drobné, tmavé očká zabodol do princových, no potom s mručaním uprel pohľad na Merlina.
Sluha na zviera civel s pootvorenými ústami a neodpovedal na princov krik, aby tomu kolosu uhol z cesty. Arthur prevrátil očami, skočil pred neho a odstrčil ho s mečom vytaseným a namiereným na zviera, ktoré prekvapene zamrmlalo. Princ sa obzrel na Merlina, ktorý sa zviechal zo zeme.
„Arthur, pozor!“ skríkol a rozšírenými očami pozeral kamsi do stropu.
Princ sa zvrtol. Tvor sa týčil nad ním a inteligentne si ho premeriaval. Potom zareval.
Arthur nepočkal, čo mu chce povedať, rozohnal sa mečom a naslepo mu vrazil čepeľ do tela. Rev stíchol a zviera sa zapotácalo. Potom sa rozpadlo na chumáče srsti, tesáky a pazúry.
„Mágia,“ zavrčal Arthur neveriacky a podozrievavo pozrel na svojho sluhu. Ten gestom naznačil, že nevie, o čom je reč. Princ sa neveriacky otočil k Morgane.
„Ó, áno, poznám nejaké triky,“ ozvala sa tá ľahostajne, no s počuteľným pobaveným podtónom. „To by asi tvojho otecka nepotešilo, však? Nehovoriac o tvojom bratríčkovaní sa s... tamtým.“
Arthur počul Merlina odfrknúť, no sústredil sa na postavu na tróne.
„Otcovi dokážem, že mágia je užitočná, a že nemusí byť namierená proti nemu,“ vyhlásil.
„Ach, no iste. Nevieš, o čom hovorím? Chcem ti povedať, že ho popraví, proste aby ťa rozzúril. Nevieš, aké potešenie mu to prinesie? Veď ťa vyslal aj na tú vašu nezmyselnú „výpravu“. Chce nás poštvať proti sebe, čo to nevidíš? Chce, aby som ťa zničila.“
„O čom to-“
„Pochop to, prosím ťa, Arthur!“ Morganin hlas znel naozaj prosebne a princa striaslo pod náporom emócií. „Chce sa ťa zbaviť... ty nie si syn, akého chcel mať.“
Akoby snil vnímal Arthur jej svetlé oči, v ktorých sa reflektovalo poľutovanie a láskyplnosť, a takmer sa zapotácal. Nie, nie, to nie je pravda, chcel kričať. Mlčal však.
„Vidíš, aj ty to vieš. Keď Uther poznal tvoju matku, chcel ju pre jej telo, a nie aby ťa splodil. Netúžil po bastardovi, akým si ty! Áno, viem, že si sa narodil z nemanželského spojenia.“
„To je lož,“ začul princ svoj chrapľavý hlas, nevediac, čo hovorí. „Moja matka bola predsa kráľovnou.“
„Isteže bola, ale teba počali neoddaní. Muža, ktorého tvoja matka mala rada, dal zavraždiť. Uthera Pendragona naozaj nemilovala, a teba tiež nie. On to musel vidieť a cítiť, a obrátil svoj hnev proti tebe. Nemiluje ťa, Arthur, než o teba radšej sa zaujíma o tú svoju zem a moc a peniaze. Preňho si len náhradou nástupcu trónu, po akom túžil. Nie si hodný byť kráľom, Arthur. Nie si hodný nazývať sa synom Uthera Pendragona.“
„Zmĺkni, ty had!“
Morganine oči sa odtrhli od princových, a ten sa zapotácal, akoby ho na nohách držala silou vôle. Oprel sa o stĺp a prekvapene pozrel na svojho sluhu, ktorý tak zreval. Aj jeho... sestrička bola prekvapená, to videl pod úškrnom, ktorý vyčarila.
Urobila rukou gesto, akoby odháňala nepríjemný hmyz, a vyslala Merlina na let sálou. Zvuk tela jeho priateľa stretávajúceho sa s kamenným múrom akoby Arthurovi strelil facku.
„Nie!“ počul svoj hlas, keď sa rozbehol vpred a vrhol sa svojou váhou na Morganu. S buchotom sa skotúľali na podlahu pódia.
„Merlin, počuješ ma?“ obzrel sa potom na svojho sluhu.
„Uhm... myslím, že hej... Arthur, za tebou!“
Princ sa otočil aby uvidel lesklú čepeľ zahnutej dýky, ktorá smerovala na neho. Vyskočil na nohy, no cúvajúc sa zapotácal. Morgana sa s víťazoslávnym úškľabkom napriahla k úderu.
A zmeravela. Len jej oči prezrádzali prekvapenie a hnev.
Princ sa zmätene vyškriabal na nohy a obozretne ucúvol z dosahu postavy v plášti. Jeho zrak upútalo niečo v sieni, a keď sa ta pozrel, neveriacky civel na Merlina so žiariacimi očami a rukou napriahnutou v geste, ktorým zrejme spútal Morganu.

More nebolo také rozbúrené, keď ich kone utešenejšie mierili k prístavu, ba aj slnko sa rozhodlo zažiariť spoza blednúcich mračien. Jazdec na belušovi ocenil vôňu mora, ktoré v jeho kráľovstve nebolo také prívetivé, no jeho tvár bola zachmúrená.
Arthur na sebe cítil pohľad sluhu, no okázalo mlčal, zahĺbený do svojich myšlienok a rozhodnutý predstierať, že sa do neho nevpaľujú starostlivé oči.
„Vieš, nehovorila pravdu,“ ozval sa spoza neho Merlinov hlas a princ pretočil očami. „O kráľovi, kráľovnej alebo o tebe-“
„Merlin?“
„Áno?“
„Sklapni.“
„Ale-“
Princ nahnevane pritiahol koňovi uzdu a zviera pobúrene zaerdžalo, ale jazdec mu nevenoval pohľad. Rozzúrene zazrel na sluhu, ktorý sa tváril, že počká na úder svojho pána. Arthur sa otriasol.
„Čo ty o tom vieš?“ precedil cez zuby, klopiac pohľad k zemi.
„Viem, že Uther chce pre teba to naj-“ Merlin znel rozhodne, keď sa ozval do škriekania čajok a šumu vĺn, no princ sa trpko rozchechtal, čím si vyslúžil nechápavý pohľad. „Čo je?“
„Si taký... rozkošne naivný, Merlin. Možno chce, ale nie pre mňa, nie pre Arthura, ale pre kráľovstvo, a pre seba, rozumieš? Videl si ho niekedy naozaj načúvať mojim názorom, akoby otec načúval synovi v nejakej roľníckej rodine? Nie, lebo on je kráľ a ja... ja som jeho poddaný. Následník trónu alebo nie.“
Princa prekvapilo, aký tón jeho reč mala, no zachovával si drsnú tvár. Morgana mala pravdu, hoci ju šikovne zaonačila. Zazrel na koňa, na ktorom sa zajatkyňa viezla, no z myšlienok ho vytrhol uvážlivý hlas sluhu po jeho boku.
„Žiadam len, aby si mu odpustil, môj pane. Ty aj tvoj otec máte vztýčené štíty, akoby ste boli nepriateľmi. Keď však štít skloníš, možno uvidíš tvár svojho priateľa.“
„Merlin?“ nadhodil nad Merlinovým prejavom zamyslený Arthur, keď zase popchli kone.
„Sklapni?“
Princ sa odvrátil, aby sluha nevidel myšlienky, ktoré patrili Utherovi, zračiace sa v jeho pohľade, ale najmä pobavený úsmev, ktorý mu čarodej vykúzlil na tvári.
„Hej.“

Klíčová slova: 

Komentáře

Obrázek uživatele Keneu

Jé, ti dva jsou po slovensky ještě roztomilejší než v originále. Moc pěkné. A Uther je prostě... Uther. Nemám ho ráda nezávisle na konkrétním díle a zrovna tohle Morganě věřím a žeru i s navijákem.

Obrázek uživatele Urrsari

Ďakujem. Musím sa opýtať, kto Uthera má rád, on? :D

Obrázek uživatele Keneu

Ale tak některé jeho verze by třeba mohly dojít obliby...
Možná se to ztratilo v překladu "nezávisle na konkrétním díle" nikoli na epizodě seriálu, ale na autorském počinu/fandomu.

Obrázek uživatele Layla TB

Šmarjá, tohle jsem přesně po tom zkouškové potřebovala. Akce, napětí, emoce a četlo se to ak skvěle. Zejména se mi líbily ty dialogy. Ach, asi se musím znova podívat na Merlina. Děkuju ti moc moc, Ježíšku.

-A A +A